Ryšavá kobyla

Veľa vecí v živote má svoj začiatok aj koniec. Posledný deň čo som sa zviezla na Sultánovom chrbte si budem pamätať asi navždy. Posledné pohladenie, posledné jablko, posledný pohľad venovaný jeho nádherným očiam. Asi vedel, že je to naposledy čo sa vidíme. Keď som odchádzala od jeho boxu tisli sa mi slzy do očí. Na konci chodby hlasno zaerdžal a kopal do dverí. Nemohla som sa vrátiť. Nešlo to. Slzy sa kotúľali z tváre, bolelo ma pri srdci. Najhoršia bola skutočnosť, že to nemôžem nijako ovplyvniť. Po odchode z

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

učňovky som si stoj čo stoj chcela urobiť nadstavbu. Pár mesiacov som bola absolútne bez koní. No každý pre ktorého sú kone životom, vie, že bez nich je svet o pár farieb chudobnejší. Asi po mesiaci som sa rozprávala s kamarátkou. Vraj by som mohla chodiť k nim do klubu. Dvakrát som prišla, ba som si zaplatila aj hodinu jazdenia. Klub bol skromný, nič výnimočné. No odvšadiaľ bola cítiť láska ku koňom. Po dohode s trénerkou Monikou som začala chodiť.

Otázka znela : „Ktorého koňa budem jazdiť?“

Odpoveď bola jednoduchá. Môžeme ti dať k dispozícii jedného koňa. Môžeš s ním robiť, ako uznáš za vhodné. Fajn ! Tešila som sa z toho. Bude skoro ako môj vlastný.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zo šatne smerom k maštali sme prehodili ešte zopár slov. Musím podotknúť, že do tej doby som ryšavé kone naozaj nemusela. Neviem prečo. Jednoducho som im neverila. Prišli sme k boxu. V boxe stála poloťažká mladá a hlavne - ryšavá kobyla. Radosť vystriedali zmiešané pocity. Zo slušnosti som sa usmiala, no v duchu som naozaj netušila čo s tým budem robiť. Bola tučná, bez kondičky, síce obsadnutá ale holene jej nehovorili absolútne nič. Navyše bola tupá do huby, a tvrdohlavá ako baran. Lonžka bola pre ňu španielska dedina. Skôr ju brala ako spoločenskú hru „kto z koho“. Môžete hádať kto vyhral. Keď som videla čo robí s ostatnými na jazdiarni rozhodla som sa ju zobrať do lesa. V teréne bola skutočne spoľahlivá. Keď sa ostatné kone dali do cvalu, spravila dva či tri cvalové skoky a zostala stáť na mieste. Bola spotená akoby odbehla dostih. Jej vystrašený pohľad mieril smerom k vzďaľujúcim sa koňom. Dôvod prečo nebežala ďalej bol prozaický – nevládala. Ona by nemohla ani nikoho zhodiť, veď nedvihla svoj zadok ! Bože môj dobrotivý ! Na čom to sedím ? Toto bude boj.

SkryťVypnúť reklamu

A veruže bol ! Prvé týždne sme chodievali do terénu. Nič svetoborné, chodievali sme v kroku a občas v kluse. Najprv som si myslela, ako ostaný, že ju hlúpa. No ona hlúpa vôbec nebola. Bola jednoducho znechutená. Bolo jej jedno či jej človek capne bičom, alebo potiahne za oťaž. Nefungovali na ňu klasické metódy. Keď sme boli prvý krát na jazdiarni snažila sa ma zbaviť. Najprv nacválala smerom na stenu. Potom sme parkovali v agátoch. Inokedy sme nedobrovoľne opustili jazdiareň. Nešlo to ani po dobrom ani po zlom. Sediac v šatni som rozmýšľala ako na ňu. Spomenula som si na Sultána. Došlo mi, že medzi jazdcom a koňom musí panovať dôvera a rešpekt. Ak jedno z toho chýba je to o ničom. Dobre, skúsime to inak. Prvých desať minút sme strávili na jazdiarni. Krok, sem tam sme zastavili a trocha klusu. Nasledovala pochvala a vychádzka. Lisu to pomaly začalo baviť. Naozaj nebola hlúpa. Došlo jej, že ak poslúcha pôjdeme von, alebo dostane voľno a môžeme sa hrať. Vymýšľala som jej rôzne hry pri ktorých musela rozmýšľať. Po čase to konečne išlo aj bez cválania proti múru či zrážania agátov na jazdiarni. Už som nemusela tak často pre ňu chodievať do výbehu. Stačilo zavolať a sama došla k bránke. Konečne sa naučila čo je to holeň (aj keď to zrovna nebol najcitlivejší kôň na holeň). Začala vnímať i zubadlo a ruku jazdca. No stačilo aby si sadol na ňu dakto iný a bola to hotová pohroma. V momente sa tvárila, že má amnéziu a nič nevie. Nechcela nacválať, nechcela spolupracovať s jazdcom. Bolo na nej vidieť tú nechuť k práci. Neskôr sme zlepšili aj to. Aj keď (nechcem sa chváliť) nám dvom to išlo najlepšie. Akoby tušila čo si o nej ostatný myslia. Nuž za tým celým bolo veľa práce, potu, (mojich) sĺz i doráňaných rúk.

SkryťVypnúť reklamu

Raz ráno som pozrela von oknom. Bol chladný decembrový deň. Vonku padal sneh. Bol by hriech aby som v taký krásny deň šla do školy. Pobalila som si veci a išla na kone.

Očistila som Lisu, nasedlala som ju , a prehodila oťaže cez jej krk. V rukách som zohrievala zubadlo. Bolo úplne ľadové. Jedno dievča sa ma spýtalo čo to robím. Tak som jej povedala, že zohrievam zubadlo.

„Toľká hlúposť, zohrievať koňovi zubadlo, a načo je to dobré ?“ : opýtala sa ma.

„Ani tebe by nebolo príjemné, keby ti dá niekto do hrdla ľadovú kocku !“ :odvrkla som.

Jedno bolo isté. Skoro všetci mali v zime problém s uzdením, len ja nie.

SkryťVypnúť reklamu

Pobrali sme sa von. Krásne snežilo, všetko bolo úplne biele. Keď sme boli konečne v hore, zosadla som z Lisi. Odpola som oťaže, a pustila som ju. Kobylka si pobehala po lese. Keď bola príliš vzadu iba som zapískala a ona došla. Bola to naozaj pekná vychádzka.

V lete sme chodievali von bez sedla a uzdečky, len tak na vodítku a ohlávke. Cválali sme po poli a ja som sa na ňu mohla úplne spoľahnúť. Bol to nádherný pocit. Už to nebola tá stará Lisa, ktorá nevie cválať. Nabrala kondíciu, mala pohodlný cval, ba aj zadkom vedela vyhodiť.

Na jazdiarni chodievala skoro ako drezúrny kôň, keď mala náladu sa predvádzať.

Lisa mala cit aj pre deti. Raz som na nej trénovala malé asi sedem ročné dievčatko. Zrazu mi pri kluse začala padať. Nevedela som čo mám skôr robiť. Lisa to však vyriešila sama. Zastavila (sama od seba) počkala až sa malá opäť rovno posadila a (zase sama) si naklusala. Bola som na ňu hrdá. Toľko toho dokázala. Samozrejme nebol to ten najkrajší najrozumnejší kôň na svete – no pre mňa bola moja hviezdička. Naučila som sa od nej veľa vecí. Napríklad, že aj kôň môže mať zlý deň. Môže ho bolieť hlava, môže mať zlú náladu. Vtedy nemá význam ho nútiť do práce. Nie všetko ide silou, niekedy to chce cit a porozumenie. Jazdec si jednoducho musí nájsť osobitú cestu ku každému koníkovi zvlášť.

Túto poviedku venujem Lise – ryšavej kobylke, ktorá vôbec nebola hlúpa, naopak bola veľmi dobrou učiteľkou. Naučila ma uvažovať ako kôň.

Jaroslava Škultétyová

Jaroslava Škultétyová

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  PoviedkyZvieratá a myDenník skoromamyMôj názorNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu