a vlastne aj rozbehla za Zojou a koňmi. Keby tak vedel, že miesto času v knižniciach a učebniach trávim čas s koňmi, asi by sa nepotešil – musela som totiž sľúbiť, že sa budem svedomito venovať škole. Zo školy som zmizla ani gáfor, a s rovnakou rýchlosťou som utekala na kone.
Zoja sa vyvaľovala na dvore, pôsobila celkom spokojne. Keď ma zbadala tešila sa ako malý blázonko. Vyskakovala, vrtela chvostíkom a ja som nemala to srdce jej to zatrhnúť už len kvôli jej očiam plných nadšenia a radosti. Zdanlivo som si myslela aký krásny deň prežívam. Našu „vítačku“ znenazdajky prerušila známa. Netvárila sa veľmi nadšene. Čakala som všeličo, no takéto správy ma celkom položili. Vraj je Zoja agresívna a skáče do ľudí. Neverila som vlastným ušiam. Viem, že Zoja mala vždy rešpekt a vlastne aj strach z chlapov, no agresívna ?! Nechcelo sa mi veriť, že pes útočí na ľudí absolútne bez dôvodu. No situácia vyžadovala okamžité riešenie. Zoja musela okamžite preč ! Veď agresívny pes nemôže byť v priestore s malými deťmi.
Obvolala som kde koho či nemôžu na pár dní prichýliť fenku. Avšak nikto nemal takúto možnosť. Do Bratislavy som nemohla ísť – nemala som ako a vlastne nebolo ani za čo. Ostávalo mi posledné, zistiť útulky v okolí Nitry. Zobrala som sa naspäť do školy. Zaklopala som na dvere školiteľa a poprosila o pomoc. Samozrejme, že som sa nepriznala čo presne chcem. Hlesla som niečo v tom zmysle, že si musím skontrolovať výpožičky v knižnici. Môj školiteľ išiel učiť – takže som mala čas, sadla som za počítač a hľadala. Čo čert nechcel zabudol si na stole fólie a tak sa pre ne vrátil. Popritom zahliadol stránku, ktorú som si pozerala.
Začali otázky a vstupovanie do svedomia. Vraj je škola pre mňa holubník a kvôli sprostému psovi riskujem školu. Vraj nemám rozum, nie som zodpovedná, a som veľký flákač. Čas ktorý by som mohla využiť na štúdium mrhám na záchranu nejakého psiska. No viete si predstaviť ! Jednoducho, celé zle ! Niežeby mi bolo už dosť zle z toho, že Zoju musím dať do útulku, navyše mi bolo ľúto, že mi školiteľ vynadal. Zo školy som odchádzala s malou dušičkou. Viem, nie som žiadny jednotkár a ani sa nepretrhnem v učení ale až taký flákač nie som. Mám problém zo zdravím, ale ten sa týka iba mňa ! Mojich učiteľov s tým oboznamovať nemusím a nechcem. Potom majú na mňa všelijaký názor. Často krát ma majú za nezodpovednú, keď sa nepripravím na test. No, ako sa mám učiť keď som nezdravá ?! Koniec koncov, odhliadnuc od môjho zdravia, nezodpovedné by bolo vrátiť Zoju tam odkiaľ prišla - na ulicu.
S kamarátkou sme zobrali Zoju do útulku. Ľudia sa mi to zdali veľmi milí a evidentne sa svojej práci rozumeli. Zoju sme im dali do náručia a s malou dušičkou sme odchádzali z dvoru plného psov a mačiek. Posledné zbohom som dala psíkovi, ktorému som chcela ponúknuť domov. Nepodarilo sa. Zoja to nechápala. Bola smutná, a určite to brala ako zradu. Zradila som jednu ubolenú psiu dušičku – vzdala som sa jej ! Bolo mi zo seba neskutočne zle. Mala som (a stále mám) výčitky. Cestou na intrák som neprehovorila ani slovo. Slzy mi tiekli z tváre, ruky sa mi triasli od beznádeje. Všetko sa mi v hlave ozývalo : krik školiteľa, Zojine oči, blížiaca sa písomka, práca, a zase Zoja a jej nadšené vítanie ....
Osobne neverím, že pes skáče do ľudí bezdôvodne – len tak. Myslím si, že sa len bránila, ale dokázať to neviem. Nuž Zoja je v útulku od utorka a ja od utorka zle spávam. Ak sa mi nepodarí vymyslieť ako ju dostať ku mne, dúfam len v to, že si nájde človeka, ktorý sa o ňu bude starať s láskou a radosťou.
Zoja – dúfam, že mi raz odpustíš moju zradu, a že si nájdeš svojho človeka.
