Bol to úžasný exemplár. Mal akvamarínové krídla, ktoré po okrajoch lemovali pási perleťovej tekutiny. Musel si dávať pozor. Bol to totiž jed. Nič na tom, veď bol to skúsený lovec. Chrobák patril k veľmi pokojnému druhu. Jediný jeho spôsob ochrany bola perleťová tekutina - jed a jeho rýchle nohy. No teraz sa chrobák mohol spoľahnúť len na onen jed. Lovec ho pevne zvieral. Nie a nie ho pustiť.
„Tak chlapče a si môj!" : zasmial sa lovec.
V tom chrobák zhodnotil svoju situáciu. Videl, že jed nijako nezaberá. Mal k dispozícii ďalších sedem končatín. Povrch v pralese bol značne klzký, no cez to všetko sa pokúsil o útok. Zdvihol zadnú nohu, a presne cieleným úderom kopol lovca priamo do tvare. Bol to vôbec prvý zaznamenaný útok tohto veľmi záhadného druhu. Bol zvláštny nie len svojimi gigantickými rozmermi ale aj záhadným zložením jeho veľmi toxického jedu.
Lovec upadol do bezvedomia. Po určitom čase sa prebudil. „Kde to som ?" :rozmýšľajúc šmátral rukou po teréne. Nevedel nahmatať svoj nôž. Všetko bolo zahalené do nezaostrených obrazov. Pretrel si oči. Veď on vôbec nie je v pralese. Veď nie je ani žiadny lovec. A navyše ani neloví žiadnych chrobákov. „Bože môj, to bol ale sen! Ale kto ma to kopol do tváre ?!" :spýtavo pozrel na chrápajúceho bernardína, ktorý v spánku kopal nožičkami.
,,Možno nacvičuje cezpoľný beh, alebo loví veľkého chrobáka ?" :pomyslel si.
