Z pamätí táborového zdravotníka
Večer osvetľovalo táborisko niekoľko lámp žltvaným svetlom. Chalanisko s doprovodom mieril do zdravotníckej chatky pridŕžajúc si ruku v polohe leklej ryby. Keďže ma volali naliehavo, vybehla som proti nim s vreckom napchatým trojcípymi šatkami. Ak je to zlomené, s nimi už to nejak upevním.Oškreté to bolo, opuchnuté, boľavé, dvoma prstami hýbal len sťažka. Zlomené asi nie, ale naštiepené to byť mohlo. Bežal do chatky, zle skočil na schody, zakopol...
A tak sme sa vybrali na úrazovku na rentgen. Ako medik zvedavý, navyše cítiaci sa ako zodpovedná osoba, som sa nasúkala na úrazovú ambulanciu. Ruku zrentgenovali, kosť nakoniec ani naštiepená nebola. Iba furt vypytovačky, že či sa s nepobil a s kým sa pobil... Do správy napísali nakoniec verziu so schodíkmi, ruku ošetrili, oviazali, šlo sa naspäť.
Vrátili sme sa tesne pred ceremoniálom. Na ňom jeden vedúci predstavoval démona. Bláznivo behal, poskakoval, až sa šmykol a hodil o zem poriadnu držku. Našťastie si nič nerozbil. Ak by sme boli ešte ten večer šli na úrazovku, asi nám ozaj neuveria, že poranená ruka chalana a vedúci s rozbitým nosom nijako nesúvisia...
