Biely, belostný

Dvaja prvodarcovia. Ja a kamarát, chudý, s ryšavohnedými vlasmi, ohromnými tmavohnedými očami a prirodzene mramorovobielou pleťou, obzvlášť vtedy po zime. Bola som zvyknutá na jeho farbu a on tiež. Ibaže personál nikto nevaroval...
Tak mu zobrali príslušné množstvo a on, ružolíci, samozrejme len pre tých, čo to poznali, sa pokúsil vstať. Okamžite sa všetko, čo malo voľné ruky - nohy, zbehlo kolo neho a pokúšalo sa ho zadržať Chudiatko prvodarca, asi ho to vzalo, ešte ho vystrie... Nedbali na jeho tvrdenie, že je ozaj, ale ozaj v pohode a že aj iní ľudia by asi radi pomôcť s vecami a tak... Oni, že nech si poleží, nech nevstáva, nech nerobí prudké pohyby... Pod ich starostlivým dohľadom sa ešte musel presunúť na váľandu v rohu miestnosti. Darmo on presvedčoval, že je v pohode, ja, že to ho nevideli, keď dva dni nespí... Že TO je beloba. Vedela som, o čom hovorím, ten pohľad som mala ešte v živej pamäti.
Naveľa, aj keď živšiu farbu už nenabral, nás pustili, dali čaj, kávu a keksíky. Jeden by si myslel, že už nebudú mať takú potrebu byť starostliví. Len čo sme ale prešli do šatne v druhej budove, pozrela na nás, teda hlavne na kamaráta, pani z personálu. Že či mu nie je zle, že by si mal sadnúť... Pozrela som na ňu, naňho... „Nemusíte sa báť, jemu sa len všetok pigment nasťahoval do tých velikánskych tmavých očí...“

**********
Sestričke na mojom druhom darovaní sa podarilo rozpichnúť mi žilu. Bolelo to jak fras, ale vedela som, že z moje jemné žily mi tou hrubou odberovou ihlou napichnú buď na prvý raz, alebo to spuchne a už tam nikto nič nenájde. Tak nech berú, kým dávam, aj z tej rozpichnutej. 
Bolelo to. Sakra to bolelo. Dívala som sa do neónky na strope a snažila sa na to nemyslieť. Keď vtom sa začal jej obrys nejak rozdvojovať a naberať podivné fialové a zelené kontúry. Svet sa začal točiť a temnieť. Sestričku som poprosila, nech ihlu vytiahne. 
Keď som prišla k sebe, asi prvé, na čo mi padol zrak, bol môj belostný tmavooký kamarát. Už to mal za sebou. Stál vo dverách, vysmiaty ako lečo: „No vidíš – ja som ti len chcel pripomenúť, že kto je tu belostný...“
(Ešte vyše týždňa som potom chodila ako nešikovný užívateľ heroínu s podliatinou začínajúcou povyše lakťa a siahajúcou až takmer po zápästie...)