Môžete mať napozerané všetky diely Pohotovosti a Dr. Housa a všetko načítané z kníh, môže vás to vlastne veľmi zaujímať, ale aj tak...
Prvý raz ostanete stáť pri dverách. Personál sa pohybuje z ľahkosťou a prirodzene. Medika klepe ako malého psa v snehu. Hlavne keď je pacient "echtovne áristický". Bezvedomý. Monitory, hadičky a drôtiky zachytávajúce najjemnejšiu odchýlku. Vyzerá neuveriteľne krehko.
Hlavne ak je to ešte dieťa.
Keď medika prejde prvotné "uteč", ktoré zo strategického hľadiska nie je dlhodobo výhodné (najmä v prípade záujmu o odbor), ostáva plán B. Prifariť sa k nejakému "student friendly" doktorovi a pekne pri ňom stráviť celé cviko. Porozpráva aj to, čo nie je v prístupnej časti karty, vysvetlí, ukáže. Keď má ešte aj pekný štýl a je na decká milý...
Toto funguje, kým nás nehodia do vody. Vyšetriete si. On je síce bezvedomý, ale aj tak - idete s ním hýbať, stískať ho, dotýkať sa studenými predmetmi a páchať iné drobné vyšetrovacie násilie. Nijak strašné, vedomý človek to samozrejme chápe, vie o čo sa jedná a spolupracuje. Bezvedomie alebo znížené vedomie nie je vždy handrový človiečik vystretý na posteli ako doska. Sú veľmi rôzni, na detskom často poznačení mozgovou obrnou, iní po úraze alebo chorobe, s poškodením mozgu, ktoré síce umožuje, aby takýto pacient otváral oči a reagoval na bolesť, ale reč s ním príliš nebude.
Krok dva: vytiahnuť ťaháčiky. Ono síce aktuálny chrobopis leží na stolíku pri posteli, ale ak chceme niečo konštatovať, aj okukané z choráku a teda aktuálne a správne (nie vždy je skúšajúci lekár súčasne ošetrujúcim daného pacienta a teda vychádza zo zápisu), musíme si vedieť vyargumentovať, prečo. Nevyšetríš, nevieš. Ibaže oné ťaháčiky sú nastavené na spolupracujúceho dospelého na internom odelení - chýba v nich pre ARO špecifické nosné neurologické vyšetrenie. Na prvý raz je to potom pamäťová archeológia dofarbená strachom sa toho človiečika dotýkať a čokoľvek s ním páchať, tobôž ešte manévre neurologického vyšetrenia. Tak krehko a zraniteľne pôsobí. Navyše si často uvedomujeme, že to naše medické vyšetrenie je vlastne naviac. Neliečime. Iba občas prídeme na niečo, na čo predtým neprišli a sme na to náležite hrdí aj po rokoch. Niekedy sme rozptýlenie dlhého ospalého doobedia, ľudia, čo sa porozprávajú... (obzvlášť medičky často vyvolávajú u mužských pacientov nadšenie). Ale bezvedomý?
Ako celkom dobrá technika sa ukázala prvý raz si nechať vynadať od "student friedly" doktora, ktorý nakoniec ukáže, ako sa čo má. To si napokon dôkladne zapamätať a najlepšie zapísať na prídatný ťaháčik. Okrem toho vtedy môžeme aj prakticky vidieť, čo pacient znesie. S podivom z neho ten doktor vysúka zvyčajne oveľa viac, než by si ktokoľvek z nás medikov vedel predstaviť a trúfol. (Keby nebol doktor - vyučujúci priateľský ku študentom, tak to buď prejde mávnutím ruky alebo nám strašne vynadá bez ukážky správneho riešenia).
A teraz, keď si už vieme vyšetriť, a navyše chceme byť priateľskí medici, nastáva oná komunikačná zábava.
Kika je na oddelení stále. Stav sa jej už dlhú dobu nejak výrazne nezmenil. Keď sa povie Kika z ára, celý ročník vie, že trpí degeneráciou nervov. Nehybné, ochrnuté telo, namiesto hrudníka dýcha prístroj. Aj mozog odchádza a nikto netuší, do akej miery nás vníma a ako to všetko chápe. Na oslovenie otočí hlavu. Ak ospalo nepozerá, vyzerá, ako keby rozprávala, ale hláska nevydá. Mohla by, ale ostáva len nemá mimika, ktorej nikto nerozumie, slová určené nevedno komu, nevedno kam. Keď nám chce robiť na protiveň, zatne zuby. Čím viac sa jej prihováram: "Kika, otvor pusu," tým viac zatína. Keď spravíme niečo nečakané alebo nepríjemné, zakloní hlavu a zvraští tvár do nemého výkriku.
Už viem, že netreba zabudnúť popísať jazvy, každú kanylu, kateter. Vyskúšať reflexy na pastovitých svaloch nehybných končatín. "Aha, vidíte? Nezabudnúť Babinského." Štvrtáci, ročník pod nami, na zápočte presne tak vyľakaní, ako my prvý raz. "A rozprávajte sa s ňou." Vždy sa mi zdalo dôležité rozprávať sa s bezvedomým. Niektorí doktori to robia, niektorí ani nie. Keď prežijete to prvé, v naprostom dese vykonané vyšetrenie, potom druhé, tretie... zvyknete si. Osloviť menom. Popísať každý pohyb, každú činnosť, čo vykonávate. Kika, popočúvame ti srdiečko, dobre? Kika, teraz ti zdvihnem ruku a oskúšam, či cítiš. Vydrž. Hneď to bude. Končím. Nakoniec sa rozlúčiť. Asi... aby bola kľudnejšia, pretože cíti, ako jej telom hýbeme a doktýkame sa ho. Alebo proste preto, že nám to vyšetrenie nikdy neodsúhlasila ani nezakázala. Pretože tie nemé výkriky sú strašené.
Človek sa časom spamätá s prvotného šoku nad hrôzou a beznádejnosťou stavu mladého dievčaťa, ale trvá to. Preto si Kiku všetci pamätáme.
Kika tam bude asi ešte dlho. Až do konca. Iba generácie medikov sa po lete vymenia.
Keby som písala zápočet na známku, tak s Kikou. Však už sa poznáme...
pozn. meno som zmenila
ARO - starší a dodnes používanejší názov pre lôžkovú časť oddelenia anestézie a intenzívnej medicíny - OAIM. Gramaicky správne sa neskloňuje. Pre v hovorenej reči bežné skloňovanie som použila malé písmená.
