Kráčam k nemocnici. Vločky fúkajú do tváre, žlto svietia pod lampami. Sneh tlmí zvuky mesta, posledné duše sa ponáhľajú domov.
Odbery orgánov pre transplantácie sa robia po plánovanej operatíve.
Pacient čaká na ARO. Prasknutá cieva roztrieštila dôležité štruktúry mozgu priamo v jeho strede, zaliala ho krvou a dielo skazy dokončil opuch. Telo je držané pri živote ventilátorom nahradzujúcim dýchanie a starostlivo dávkovanou kombináciou liekov preto, že mozog už nič nereguluje.
Všetko už je dávno rozbehnuté. Dvakrát s odstupom posúdili lekári, že u muža už nezvratne vyhasli všetky mozgové činnosti a reflexy. Iní špecialisti zistili stav orgánov a určili, ktoré bude možné transplantovať.
Transplantační koordinátori hľadajú a kontaktujú vhodných príjemncov.
V tom istom čase muž na transportnom lôžku vyzerá tak nedotknuto: udržiavané štíhle telo, žiadne známky poranení či chorôb. Teplé ruky, ružová tvár.
Prechádzame labyrintom chodieb a výťahov až na sál. Transplantanční koordinátori, chirurgický tím pre odber, všetci sú na mieste. Anestéziologická sestra skontrolovala a nachystala stroj a lieky.
Dávame pacienta na stôl. Prepíname z cestovného ventilátora na sálový stroj pre anestéziu, prekladáme pumpy s liekmi, infúzie a monitorovacie zariadenia. Vlastne to ešte stále neskutočne pripomína bežnú anestéziu, pri ktorej dúfame, že na konci pacient otvorí oči a obzrie sa za hlasom.
Nastavujeme ventilátor, ktorý bude za pacienta dýchať, podávame silné lieky od bolesti. Vlastne len nezapneme anestetický plyn, ktorý za normálnych okolností udržuje pri operácii bezvedomie. Na naše zvolenie chirurgický tím začína.
Neliečiť, nebalansovať tak, ako obvykle. Súboj srdca a hlavy. Tak veľmi starostlivosť o mŕtveho muža pripomína bežnú anestéziu. Tu už ale ide len o udržanie orgánov v čo najlepšom stave. Nie o dlhodobé dôsledky pre organizmus.
Výkyvy telsných funkcií aj dávky liekov na ich udržanie kulminujú so snahou ešte chvíľu udržať rúcajúci sa systém.
"Dvadsať štryidsaťtri. Odpojte," vraví operatér. Zapisujeme čas do záznamu. Odpájame ventilátor, vypíname stroj. Dalo by sa sledovať rozkývaný systém, až kým sa nerozpadne a neustáli sa ako prúd rovných línií. Ale načo?
Ružová tvár bledne až sa javí ako pergamenová. Pery belejú. Tmavobordová krv sa usádza za ušami a na šiji.
Posledný liek, ktorý podáme, s definitívnou istotou zastaví srdce.
Odpájame snímače a kanyly, balíme monitory a záznamy. Tím anestézie môže odísť.
Telo na stole pod rúškami ešte bude chvíľu teplé. Prídu ďalšie odberové tímy. A okno na hornom poschodí bude svietiť dlho do noci a farbiť vločky dožlta.
Nemocnica aj mesto sa ukladajú do spánku.
Kráčam domov. Sneh tlmí všetky zvuky.
Je január, doba ticha.
Dodatok:
Klinická smrť je stav zastavenia životných funkcií (činnosti srdca, krvného obehu a dýchania), ktorý je resuscitáciou do istého momentu zvratný a takýto človek je liečený ako živý. Pri nevratnom zastavení životných funkcií hovoríme o biololgickej smrti.
