Je to iné, vždy je to iné ako čokoľvek, čo robíme.
Zavolať anestéziologickú sestru, zobrať kapsu s viac či menej nevyhnutnými potrebami a utekať.
Rozžhavený vzduch a vypečený betón tam vonku, studený dych starej budovy gynekológie.
Personál ma navádza do jedného z boxov, k pacientke. Je poobedie. Rutinné vyšetrenia a plánované úkony už dávno skončili a žiadny iný človiečik sa na svet práve nederie.
Anestéziologická sestra zatiaľ chystá sál. Všetko šumí tichou, horúčkovitou aktivitou. Každý má svoje miesto, svoj kúsok v súkolí. V jedinú chvíľu všetko zapadne.
Žena leží na pôrodníckom lôžku s vystretými nohami, drží sa rukami pod bruchom. Civie do stropu. V kútikoch má pozasychané vrstvičky sĺz a cez ne tečú ďalšie. Už ich ani neutiera. Neviem, jediná inštrukcia, ktorú som ešte cez telefón dostala, je "dieťa sa má zle, rýchlo!".
Sekcia je iná, vravím to aj pacientke. Žiadna "náladovka", nič. Čokoľvek z našej ponuky prechádza cez placentu a odbúrava sa dlhšie, dieťatko by po pôrode spalo a slabo dýchalo.
Žena sa len díva a ticho prikyvuje. Slzy došli. Ostáva len husté ticho.
Pozrieť dokumentáciu a laboratórne výsledky, aj keď vlastne nie je čas nič ladiť. Pár základných otázok na alergie, jedlo, predchádzajúce anestézie. Nikdy predtým ju neuspávali. Prvnička, tak ako veľa žien na cisársky.
Idem dochystať veci na sálu. Ošetrovateľky chystajú pacientku, inštrumentárka rovná stolík, operatéri sa umývajú. Sú nezvykle tichí. V rohu stojí nenápadná osoba s plachtou v náručí - novorodenecký lekár.
Sekcia je iná anestézia ako ostatné. Sekcia je o dvoch, z toho na jedného nemáte dosah. Dvaja, čo sú spolu, ale za nejakých pár minút si budú musieť ísť na vlastnú päsť a pre každého treba niečo iné. Dieťa musí žiť, dýchať. Matku ešte musia pozašívať, ona ešte musí spať.
Sekcia je niečo, z čoho tečie pot po chrbte zakaždým a každému z nás.
Žena leží na operačnom stole. Umývajú brucho dezinfekciou, rúškujú. Ešte stále je úplne hore. Už len civie do stropu. Vravím jej, že budeme pri nej, že budeme strážiť. Že má myslieť na niečo pekné, aby sa pekne snívalo. Pozerá striedavo na mňa na sestru, ktorá jej dáva podýchať kyslík cez masku. Pre ňu aj pre dieťatko. Ticho prikyuje. Nie je v jej silách urobiť už nič ďalšie.
Všetci sú nachystaní. Môžeme začať.
Rýchly sled liekov na spanie, zaistiť dýchanie, zapnúť uspávací plyn, pôrodníci môžu začať, ďalšie lieky, upraviť nastavenia ventilátora, ktorý za pacientku dýcha, sledovať na striedačku monitor aj pacientku, písať záznam. Gynekológovia sú tichí, počuť len občasné zocvakávanie peánov.
Päť až sedem tých najrýchlejších minút.
Vidím chrbát neonatológa vo dverách a spoza plenty zocvaknutý trčiaci materský koniec pupočníka.
Žiadny detský plač a krik. Nikto nehlási čas, nikto sa neteší. Zapisujem, koľko ukazuje ručička na veľkých hodinách nad dverami. Ďalšia sekvencia liekov.
Ticho trvá, je husté, že by sa dalo krájať na kvádre a predávať ako stavebný materiál. Postupne vyberú placentu, všetko skontrolujú a vrstvu po vrstve zašijú.
Neonatológ sa za čas vracia s informáciami. Dieťatko neváži ani trištvrte kila.
Tentoraz nič viac.
Matke všetko povedia, keď za pár hodín na intenzívnej jednotke odoznejú lieky. Možno raz bude vravieť, že sa dlho budila, aj keď na nás pozerala už na sále. Že pozerala aj na muža, ktorý rozochvený čakal za nepriehľadnými dverami, hladkal ju a prihováral sa jej a kládol tisíc otázok jednu cez druhú a ktoré nebolo v mojej kompetencii odpovedať.
Keď s anestéziologickou sestrou odchádzame, bábätko je na intenzívnej jednotke. Žije.
Z vypečeného betónu vonku sála otupná horúčosť.
Sú anestézie, po ktorých mám chuť vyjesť všetku rezervnú čokoládu zo skrinky dúfajúc, že sa tým dá navodiť bezvedomie.
***
Fotografia je ilustračná. Zdroj: internet.
Niektoré detaily sú pozmenené. Niektoré veci robím vždy približne rovnakým spôsobom.
Voľba spôsobu pôrodu je na gynekológovi/pôrodníkovi. On indikuje cisársky rez. V súčasnosti nie je v SR možný cisársky rez na žiadosť matky.
