Ahoj, kamarát. Čo ti mám ešte porozprávať? Že si ani neviem spomenúť, kedy sme si naposledy ozajsky pokecali? Rozišli sme sa každý na svoju školu, občas sa vídali. Povedali sme si, že sa máme fajn a že je všetko po starom. Po skautsky si podali ľavú ruku s prekríženými malíčkami.
Nič nie je po starom.
Varovala som ťa, že sa mojich výskumných aktivít o pacientoch v kóme nemáš zúčastňovať. Vlastne o tom sme sa naposledy bavili. Vtedy to bola sranda a milión rokov vzdialené.
Pretože teraz ako keby si spal. Siedmy deň. Už v sebe nemáš lieky, na ktoré by šlo bezvedomie zvaliť.
Len tú ruku ti môžem podať ako po starom. Vlastne zobrať tú tvoju väčšiu do svojej, skrížiť malíčky a stisnúť. Aby si vedel, že tu máš niekoho, koho poznáš.
Na chvíľu povoľuje svalové napätie a uháňajúce srdce spomaľuje.
Ahoj, kamarát!
***
Ďalší deň v maličkom, plachtami vyznačenom kútiku vyžarujúcom zradný dojem súkromia. Monitor píska v šialenom tempe.
Vlny kŕčov. Horúčka. Spotený, ani ťa nestíham otrieť do už aj tak premočenej košieľky. Každý úder srdca otriasa celým hrudníkom a prenáša sa ochabnutými svalmi až na sánku. Ako keby v celom tele bolo len ono velikánske srdce. Všetko naokolo sa chveje nepokojom, sladkastým pachom infekcie a čpením dezinfekcie.
Iba tvoja tvár. Nádherne pokojná, akoby si spal, akoby sa ťa nič z toho netýkalo. Ako v oku hurikánu.
Tvoja ruka je ťažká, chabá, handrová, vlhká od potu. Neviem, či teraz rozumieš slovám. Aj tak mi skáče hlas, ak sa mi vôbec dá rozprávať. A tak ťa držím, malíčky skrížené. Žiješ. V tepnách na zápästí pulzuje krv. Také uisťujúco, že stále je niečo, čo ťa drží na tomto svete. Neviem to popísať. Nikdy to nebudem vedieť popísať. Je to chvejivé, elektrizujúce, mocné až z toho mrazí. Nedám si ťa. Som tu s tebou. Nič viac, nič menej.
Nevieš o našom svete.
A ja by som chcela nevedieť, ako veľmi je to zlé.
***
Takmer si odišiel.
Osud má svoje cesty. Plamienok, byť ako krehký, nezhasol.
Podám ti ruku, podám ti ju každý ďalší deň, keď ťa po práci prídem pozrieť. Aj spoločných priateľov naučím, že káblikov a hadičiek sa netreba báť a krehkého človiečika sa možno dotknúť.
Niektoré dni s tebou je "reč", živo prikyvuješ, pozeráš.
Niekedy, najmä keď bojuješ s teplotami, zostávajú drobnosti. Napríklad odtiahnutý malíček ako reakcia na pozdrav. Inokedy ti dvakrát stisnem ruku a ty vzápätí rovnako mne. Spojenie naviazané. Možno jediné v ten deň. Pestré drobnosti. Iné, ako ostatné, automatické prejavy.
Postupne zisťujem, že keď som s tebou len sama, že som si vlastne takmer odvykla rozprávať. Netreba. To, že som tu a že si ťa nedám ti viem povedať aj inak. Ani ty pri mne nepoužívaš slová a aj tak mi vieš povedať, že nie si v kóme. Nech do papierov píšu, čo chcú.
***
Za nejaký čas sa rozprávame, čo si vlastne z nemocnice pamätáš. Že mamina veľa rozprávala. A na mňa? Usmievaš sa, dvíhaš ruku a kývaš prstami. Viem, je rad na mne. Na stisk ruky so skríženými malíčkami nás treba oboch.
***
Futurama. Tak pokrstili maličký monitorík chlapci úrazovkári. Asi pre exoticky vyzerajúci snímač, ktorý máš nalepený na čele. Monitor činnosti mozgu, ukazuje číslo, podľa ktorého sa určuje hĺbka bezvedomia pri anestézii. Nechala som ti ho nalepený aj na budenie, keď už ho mám požičaný.
Ešte si zmätený z liekových snov voľne sa prelínajúcich s realitou okolo. Srdce splašene uteká, to vidím na väčšom bračekovi Futuramy. Moje slová sa len zaplietajú do chaosu v tvojej hlave a nikam nevedú. Futurama ukazuje činnosť mozgu na úrovni zodpovedajúcej mrákotnému stavu.
Chytám ťa za ruku tým našim spôsobom. Pokojne zatváraš oči, svalové napätie povoľuje, srdce spomaľuje. Hodnoty na Futurame okamžite vyskakujú do hodnôt kľudného bdelého stavu.
Ahoj, kamarát!
Tak, a mám to.
Úplne že vedecky zmerané.
Išiel nadránom pešo domov. Poznali ho z videnia. Vedeli, že bývajú na rovnakom sídlisku. Tak mu zastavili, že ho zvezú. Kamarát nevedel, že sadá za volant opitému. Vodič mal viac ako jedno promile alkoholu v krvi a pár škrbancov. Kamarát ťažké poranenie hlavy s doživotnými následkami.
