reklama

Schovky na ARO

Jednotka intenzívnej medicíny síce pôsobí dojmom neustálej výraznej akčnosti. Ale keď sa nič nedeje, tak sa jednoducho nič nedeje. A keď má detský pacient neodolateľný kukuč a my medici hravú náladu...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)

"Ty si kto?" pýta sa päťročný chlapček a usmieva sa, že mu vidno všetky drobné zúbky. Na bruchu má DVD-prehrávač. Púšťa si Udatné Kuriatko.

"Ja som Aľa," odpovedám a listujem si v karte druhého pacienta kvôli diplomovke.

"Aľa? Také zvláštne meno."

"Alena."

"Ja som Adrián," rozpráva na mňa bez ohľadu na to, že sa venujem niečomu inému. "Vieš, čo sa mi stalo?"

"Čo?" Chlapček je nadšený, že mu venujem pozornosť. Aj keď viem, čo sa mu stalo. Už som na detskej intenzívke niekoľkýkrát.

"Skočil som pod auto," hovorí, ako keby sa nechumelilo. A on tu teraz neležal ochrnutý od krku dolu. "Ty tu čo robíš?"

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

"Ja som medička. Učím sa za doktora. Chodím sem do školy." Chvíľu mu nejde do hlavy že veľký človek v bielom plášti chodí do školy. Najprv nad tým uvažuje, ale za chvíľku zase pozerá Udatné Kuriatko. Aspoň si môžem dočítať kartu. Premýšľam, o čom sa s ochrnutým chlapčekom rozporávať. Je živý, okratý, veselý. Presne ako deti v jeho veku bývajú. Ibaže sa nedokáže pohnúť a dýchať mu kvôli ochrnutému hrudníku pomáha prístroj. Jedinými kamarátmi sú mu personál a medici. Dievčatko vedľa je v bezvedomí a tretím na izbe je madý muž, čo sa v osemnásť a pol roku prepil až na detské a nevyzerá byť obliečkami s macíkmi nijak nadšený.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Dočítam, čo som chcela, lúčim sa s Adriánom. Je po vyučovaní, tak sa mi najviac zo všetkého chce domov na obed. Ďalší týždeň máme na pediatrii stáž.

***

"Ahoj Aľa!" kričí na mňa, hneď ako sa so spolužiačkou mihneme okolo dverí.

"Ahoj, Adrián." kývam mu. Na oslovení Adrián trvá. Nie je nejaký Aďo. Po pár dňoch stáží, keď som sa miesto na batoľatá vypýtala na detské ARO, ma už pozná po mene. Usmieva sa. Aj tak ma z jeho stavu zvnútra škrie. Kvôli tomu úsmevu a hravým iskričkám v očiach.

Dospelý by bol najskôr rozbitý na kašu, nervózny a zlý, prípadne rezignovaný a apatický. A mne by sa to tak nejak viac v pohode nieslo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všade okolo neho je kopa plyšákov. Velikánskych pri nohách, menších všade možne v ohrádke aj na parapete. Adrián pozerá na prehrávači Udatné Kuriatko.

"Už tu mám vlastne všetkých vyšetrených," hovorím spolužiačke. "Iba Adriána nie. Tož pome."

Adrián je vďačný za akúkoľvek pozornosť. Rozpráva nám, ako skočil pod auto. Zaujíma sa o moju menovku a zo smajlíkového odznačika na mojich nohaviciach je úplne nadšený. Pre stratu citu je ťažké vyšetriť väčšinu vecí, na ktoré sme zvyknutí. Skúšame, či vôbec niečo cíti. Klepkáme mu na kolienka. Triafa, ale aj tak sa nám nezdá, že by neurologické kladivko cítil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Zahráme sa takú hru. My ti zakryjeme kolienka za plachtu a ty nám povieš, na ktoré ti klepkáme, dobre?" Prikyvuje. "Pravá! Ľavá!" vykrikuje bez ohľadu na to, kam klepeme a či vôbec klepeme. A baví sa. Hra na skrývačku sa mu zjavne páči. Hrubo hýbe pravou rukou, sťahuje ju z prehrávača. Vzápätí hádže ten najnevinnejší prosebný pohľad a po nás chce, aby sme mu ju dávali naspäť. Za päť sekúnd sa to opakuje. O chvíľu zase chce, aby som sa točila dokola. Nadšený, že taký veľký človek robí, čo chce on. Zvládal by to snáď až kým by nepadol únavou. Ono - odolať jeho očiskám je takmer nemožné. Ešte aj sanitárka sa baví, ako si nás so spolužiačkou namotal. A to som si pôvodne chcela pozrieť nastavenia dýchacieho prístroja.

Máme vyšetrené, a keďže sa okrem toho nič nedeje, treba si zábavu nájsť. Vziať nenápadne roha z intenzívky by bolo príliš nápadné. Zostáva zábava s deckami (najmä tými pri vedomí). S plyšovým hrochom, ktorý ide Adriánovi zožrať nos. Pretože cit má zachovaný len na hlavičke.

Schovávam sa za obrovskú pandu na konci ohrádky a vykúkam. Bežne tým bavím dvojročné deti, ale schovky rozosmievajú aj Adriána. Spolužiačka už len stojí pri postieľke a smeje sa s nami. "Nenápade" sa kačacím krokom plížim von z izby a schovávam sa za zárubňu. Adrián sa smeje na plné kolo a volá ma späť. Spolužiačka ide po mňa a ja hrám akože nechcem ma musí pritiahnuť.

"Vieš, že sa po prvý raz smejem na áre adekvátne?" vraví mi spolužiačka.

"A neadekvátne je ako?"

"Neadekvátne je tak, že keby to nebolo do smiechu, bolo by to do plaču."

Alena Škutchanová

Alena Škutchanová

Bloger 
  • Počet článkov:  39
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Lekárka - anestéziologička skautkapoviedkárkaa ešte všeličo možné Zoznam autorových rubrík:  AnestéziologickéIntenzívneMedickéSkautskéZo životaPostrehySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu