Bleskovo obliekam modré operačné oblečenie.
"Ste príbuzná?" pýta sa ma ktosi z osadenstva sálu. Motám sa okolo pacienta, odkedy bol pridelený na moju izbu. Asi tak pôsobím, aj keď fyzická podobnosť nulová.
"Nie, medik so záujmom o problematiku," odpovedám a v kvietkovaných sálových prezúvkach požičaných z poličky anestéziológov sa šiniem ďalej na sál. Pacient v dlhodobej kóme, skôr ale v stave miniálneho vedomia, pretože pri troche snahy a voľnej improvizácii na bazálnu stimuláciu sa s ním dá komunikovať.
Zatiaľ sú na sále len anestéza a ošetrovatelia. Vyzerá to na boj. Je vystrašený, priečny. Niet divu. Bielozelený sál. Ostré svetlá. Zahalené cudzie tváre. On nahý, prekrytý len malou plachtou cez brucho. Pozerá veľkými sivými očami. Pohyblivou rukou sa snaží strhať zo seba plachtu, vytrhať si všetko zavedené, rozškriabať si kožu. Držím ho za ňu, aby si neublížil, kým ošetrovatelia pripravia stôl a všetko nachystajú. Prihováram sa mu, hladkám ho po ramene. To zvykne upokojiť. A vďaka tomu, že som sa okolo neho motala viem, že dokáže spolupracovať, keď chce.
Anesteziologička pridáva lieky. Na pritlmenie. Od bolesti. Aby si nepamätal všetky tie nepríjemnosti. Strachom stuhnuté telo pod chémiou nakoniec úplne mäkne a povoľuje.
Pomaly, plytko dýcha. Tiež kvôli liekom. Dostáva kyslík do nosa cez kyslíkové okuliare. Anesteziologička balansuje lieky do žily po troškách, aby na telo vycivené na kosť nezapôsobili prisilno. Držím mu bradu, aby ústami nedýchal bežný vzduch. Na dlani cítim každý jeho dych. Spí. Občas mu dovrieme viečka pretkané drobnými žilkami, lemované dlhými mihalnicami. Má jemnú, súmernú, napriek strnisku ešte chlapčenskú tvár. Spiaci ľudia vedia byť neskutočne pekní.
Konečne len nestojím sledujúc dianie z diaľky ako obyvkle. Robím niečo užitočné. A to je presne to, po čom medické srdce piští.
Mladík na chvíľu otvára oči vyvrátené v stĺp. Zreničky zúžené z opiátov. Neprítomne sa usmieva. Vlastne je to jediný raz za celý čas, čo ho vidím sa usmievať. Pod opojením koktejlu liekov. Ďalšia dávka ho posiela späť do hlbšieho spánku.
Kómu spôsobil ťažký úraz mozgu, pre ktorý prišiel aj o väčšiu časť bočnej strany lebky. Poškodený a poničený mozog sa zmenšil. Ostala preliačenina pripomínajúca sfúknutú loptu. Jeden z najnepeknejších pohľadov v medicíne. Sestrička, ktorá prišla pozrieť z druhého sálu, mu dáva na hlavu čiapku. Vyzerá potom tak normálnejšie, človiečikovatejšie.
Zákrok končí. Anesteziologička sleduje postupné vyprchávanie liekov. Balíme mladíka do plachty, aby nepodchladol. Nebude možné ho osloviť ako bežného pacienta, neodpovie. Rozprávame naňho, trasieme, budíme. Na chvíľočku vyzerá byť pri sebe. Potom zase zadriemava. Prikladám mu ruku na hrudník. Výrazné nádychy delia dlhšie pauzy Podľa prístrojov to dostačuje. Na sledovaní vlastnými zmyslami je ale beztak čosi fascinujúce.
Stále pospáva. Dávam mu dolu čiapku. Možno nevyzerá normálnejšie a človiečikovatejšie, ale bez nej vyzerá... jednoducho ako on.
Nakoniec, keď je bezpečne zobudený, ho ukladáme na bok v klbôčku na posteľ a vezieme naspäť na izbu. Nech si dospí. Má za sebou ťažký deň.
Koniec výučby bol, počítam, tak dve hodiny dozadu.
Môžem vyhlásiť fajront a ísť domov.
Poznámka: Nie každý zákrok vyžaduje veľmi hlbokú anestézu. Na niektoré menšie vystačuje tlmenie porovnateľné s výraznou ospalosťou, pridávajú sa aj lieky od bolesti podobné morfiu. Lieky tiež zabezpečia, že si pacient následne na nič nespomína. Najväčšou výhodou tohoto postupu je, že pacient dýcha sám a je schopný udržať si priechodné dýchacie cesty ("nezapadne mu jazyk").
