Nakoniec mne a jednej spolužiačke lekár - vyučujúci prideli Dana. Také polodieťa-polomuža krehkej konštrukcie.
Pamätala som si ho ešte z voliteľných cvičení na detskom ARO.
Na nich nám ho vyučujúci predstavoval. Dýchací prístroj mu vlastným tempom cez tracheotómiu - otvor v krku - odpočítaval dychy. Hrdlo rozbité, tvár opuchnutá na nespoznanie, oči prelepené, veľké prekrvácané tampóny v nose. "Vidíte to žltkavé zatečené z nosa? Mozgomiechový mok." To dokopy dávalo len jediné - zlomenina spodiny lebky. Čiernou hadičkou pomaly tiekol liek na udržanie umelého spánku - riadeného bezvedomia, pri ktorom je mozog hlboko tlmený a tým dostáva šancu sa spamätať z poškodenia. Spal, aby vládal bojovať.
Podľa všetkého nájdený pár dní dozadu. Nadránom, pred krčmou. Dobitý alebo zrazený autom, viac nik nevedel. Ani koľko tam ležal. Fotky z prevozu pripomínali skôr obrázky od súdnych patológov ako od intenzivistov. A vnútri mi rezonoval akýsi divný pocit. Sedemnásť. To robia mladí muži hlúposti. Ale že takto by, sakra, končiť nemali.
***
Odvtedy ubehli asi dva týždne a my sme mali ráno povinné cvičenia z pediatrie. Dano bol zobudený. Tvár mu už odpuchla. Pozoroval nás svetlomodrými očami lemovanými dlhými mihalnicami. Dýchal síce cez tracheostómiu, ale už sám. Pre zdrôtované zuby ale nemohol rozprávať, vlastne ani otvoriť ústa.
Podkutá predchádzajúcim piatkom a výčitkami vyučujúceho, čo všetko som na inom pacientovi nevyšetrila, som bola rozhodnutá nič nevynechať.
"David?" Prikývol. To, že som si zle prečítala meno v dokumentácii, som zistila až omnoho neskôr. Spolužiačka stála z druhej strany postele. Elegantná vysoká štíhla dlhovlasá blondína. "Sme medičky. Môžeme si ťa vyšetriť?" Na oddelení so šiestimi pacientami a pätnástimi medikmi otázka skôr zdvorilostná.
Už na začiatku vyšetrenia Dano neustále kamsi ukazoval. Pýtala som sa na predmety v okolí. Stále kýval, že nie.
"Čo chceš podať?" Čoraz dôraznejšie ukazoval viac-menej do prázdna. Aj keď som mu odviazala ruku na mojej strane, posunok zopakoval. (pravdepodobne si predtým skúšal čosi vytrhnúť, možno niekomu struhnúť, tak skončil takto prifačovaný. Jednu ruku som ustriehnuť zvládala. Keby si ublížil, máme problém.)
"David, prepáč, ale musíme ťa vyšetriť." Od hlavy k päte a späť. Na tomto oddelení niečo vynechať či použiť argument báli sme sa alebo nezdalo sa nám potrebné nikdy nezaberal. A tak tam pred nami, mladými babami, ležal. Z kútika úst, ktoré nemohol zavrieť, mu tiekli sliny až za ucho. Nahý, len v plienke. "Takto tu nebudeš." Poutierala som mu sliny papierovou utierkou. Stále dôrazne ukazoval kamsi preč.
"Pamätáš sa, čo sa ti stalo?" Otázka dôležitá na posúdenie poškodenia mozgu v momente úrazu. Neprikývol súhlas ani nesúhlas. Len mu na koži vyskočili červené fliačiky. A z očí začali stekať slzy po spánkoch do vankúša.
"To je v poriadku. Už je dobre. Už je dobre..." Chvíľu sme sa ho snažili utešiť. Nemám rada, keď pacienti plačú. Nemám rada, keď (polo)decká plačú. Ešte ťa celý čas oslovujem blbým menom, prebehlo mi hlavou nové zistenie.
Čo ti to urobili?! Dodnes neviem, čo mu išlo hlavou.
Onen posunok rukou znamenal: "Choď preč!" V tú chvíľu, zvýraznený uslzenou tvárou, som ho pochopila. Boli sme vlastne hotové. Poprikrývali sme ho. Rozhodla som sa radšej sa nechať sprdnúť od doktora pre nejaký detail, ale chalanovi dať pokoj.
Tak sme sa začali ponevierať po miestnosti. Prišla aj jedna zo sestier.
Dano štuchol moju blonďavú spolužiačku nohou (jedinou voľnou a súčasne nezasadrovanou končatinou, ktorú mal) do chrbta. Spolužiačka sa obzrela, že čo to má znamenať. Sestra ho pokárala.
"Nechajte ho, tuto mladý muž sa snaží kolegyňu šarmantne osloviť," usmiala som sa na Dana. Ten sa naširoko usmial, až mu bolo vidieť snáď všetky drôtiky držiace zuby pokope, a začal výrazne prikyvovať. Slzy už uschli, oči svietili. Na prstoch ukázal sedemnásť.
"Máš sedemnásť rokov?" Prikývol. "A chceš vedieť, koľko máme my, však?" Prikývol. "Ja mám dvadsaťštyri." Spolužiačka sa s ním tiež začala rozprávať. Aj som mu povedala, že už vyzerá parádne, odkedy som ho videla naposledy. A vôbec - že mu držíme palce, nech sa rýchlo uzdraví. Aj keď on bol trochu sklamaný, aké sme "staré ženy".
Aj sme sa v dobrom rozlúčili, aj nám zakýval na odchod a ukazoval zdvihnutý palec. Že sa bude držať.
Neskôr ma napadlo, že existuje jednoduchá, ľahko zapamätateľná prstová abeceda (používala som ju, keď som držala bobríka mlčania).
Budem musieť vyskúšať, až bude niekto nehovoriaci.
***
Keď sme mali voliteľné cvičenia asi týždeň na to, bol podvečer a Dano spal. Tak sme ho nechali.
A ďalší týždeň už tam nebol. Čo som sa pýtala, mal sa dobre a odišiel na rehabilitácie.
pozn. mená sú zmenené, obrázok ilustračný.
