Leto na záchranke, 2010.
Operačné stredisko nahlásilo poruchu vedomia. Už ráno je nechutne teplo. Z predsiene domčeka záchranky som schmatla topánky a docapkala naboso až do sanitky. Stihnem ich obuť a zašnurovať, ešte než vyjdeme na hlavnú cestu.
Vodič parkuje pri štvorposchodovom činžiaku. Dostávam ventilátor s kyslíkovou bombou, vlastne najľahšiu časť výbavy, čo ponesieme. Murphy funguje. Najvyššie poschodie bez výťahu. Ale funguje aj adrenalín.
Muž, päťdesiatnik, leží v zadnej izbe na posteli. Rodina resuscitovala cez telefón podľa inštrukcií z dispečingu. Bohvie, koľko takto ležal, kým zistili, že nereaguje. Možno minúty, skôr viacej. Naposledy sa s nimi rozprával pred hodinou.
Priestoru je málo, izba je preplnená materiálom na rekonštrukciu. Záchranárske vybavenie vypĺňa posledné zbytky miesta na podlahe. Muža sťahujeme na zem. Lekárka prikladá pádla defibrilátora. Okrem toho, že sa môžu použiť na výboj - defibriláciu, vedia zosnímať činnosť srdca. Ledva sa vlniaca rovná čiara. Okamžite začíname so stláčaním hrudníka. Lekárka zaisťuje dýchacie cesty kanylou a napája pacienta na ventilátor. Pôjde si vlastným tempom bez ohľadu na to, že stláčame hrudník.
Pri stláčaní hrudníka striedam záchranárku. Ďakujem dobrým bohom a docentovi, ktorý nás na nepovinnom krúžku učil resuscitovať do osprostenia. Na šarmantnej Anči, ktorej pružina v hrudníku špecificky klapla, keď sme stlačili správnou silou na správnom mieste. Ktorá mala hebkú suchú silikónovú kožu a ktorú sme zachraňovali v klimatizovanej miestnosti bez gumových rukavíc.
"Rolni-čky rolnič-ky ktože vám dal hlas..." Taký trik z jedného kurzu, pesnička má to správne tempo 100 za minútu, ktorým sa má hrudník stláčať. Navyše, refrén má 30 slabík, presne ako treba pre prvú pomoc bez pomôcok. "Rolni-čkýý, rolni-čkýý..." hučí mi v hlave. Je to fajn. Aspoň niečo v otupnom namáhavom stláčaní chplatého hrudníka klzkého od množstva vodivého defibrilačného gelu. Žiadna pružinka, ktorá by signalizovala, či stláčam správne. Mužovo brucho sa s každým stlačením vlní. Nos s výraznými dierkami a krivou prepážkou čnie do neba. Brada je spadnutá dole a dozadu, ústa pootvorené, zuby prekryté ochabnutou perou.
Cítim, že už nevládzem. Nechávam sa striedať. Dávam si dole nitrilovú rukavicu. Bez prášku na pohlacovanie potu, špecificky čpie. Pri obrátení sa z nej vylieva pot. Ruka páchne ďalej.
Polhodina resuscitácie. Ani podané lieky nepôsobia zmenu. Ďalšie snímanie ukazuje zase len rovnú čiaru - asystóliu. Na tú by nepomohol ani výboj defibrilátora. Lekárka otáča mužovu hlavu. Za uchom a na zátylku sa vytvoril nafialovelý fľak. Posmrtná škvrna, istý znak smrti.
Lepíme elektródy EKG, tlačíme záznam. Tri dlhé rovné čiary. "Je mŕtvy. Čas smrti: deväť štyridsať," vraví lekárka dôrazne. Je koniec. Vstáva ako prvá. Podáva ruku družke, ktorá všetko sledovala od dverí, a kondoluje úprimnú sústrasť. Za ňou záchranárka, šofér a ja. Ešte potrvá, kým na ne všetko dopadne plnou silou. Je treba vybaviť dôležité veci, vypísať papiere, dôjsť na možnú príčinu smrti.
Vypíname prístroje. Dávame muža naspäť na posteľ. Vyťahujeme kanylu, odliepamie elektródy a vôbec všetky naše veci zbierame do vrecúška na vyhodenie. Podväzujeme bradu. prikrývame plachtou.
Bude treba obhliadku iným lekárom. Zrazu je vo mne akési rezonujúce prázdno. Nie som nijak smutná, taká...neutrálna. Bol to cudzí človek. To prázdno je akoby vo zvone, kde sa ozýva každý krok. Môj obvykle neutíchajúci vnútorný monológ je ticho.
Je teplo. Na omdletie. Ťapem sa dole po schodoch. Stále ten tupý pocit ešte aj s postresovo zníženým tlakom tesne nad omdievaciu úroveň. Hlava sa mi krúti. Len nech nerozflákam ventilátor, keď padnem zo schodov...
Mŕtvy je mŕtvy, nechajme ho v tom. (Murphy)
***
Ešte mám jeden plán, čo by som v budúcnosti rada. Zresuscitovať.
