Kedysi dávno žili ľudia pospolu v jednej chalúpke, v tej chalúpke sa rodili, stonali aj umierali. Dialo sa to vždy a nikdy to nebolo pekné. Nakoniec došla deľba práce tak ďaleko, že vznikli miesta, kam odchádzali rodiť, stonať aj umierať. Nevyzeralo to pekne, takže väčšina ľudí bola šťastná, že sa na to nemusí dívať, počúvať stony, cítiť pachy. A spomedzi nich vyšli tí, čo sa rozhodli, že aj napriek tomu sa naučia ako a budú sa o takýchto ľudí starať. Aby sa tí ostatní mohli zhnusovať nad zvratkami a omdlievať pri pohľade na krv.
Nemocnica je vo svojej najhlbšej podstate neosobné páchnuce miesto, kde sú chorí, nervózni, ubolení, nepríjemní ľudia. Miesto, odkiaľ každý najradšej uteká (a možno tam aj straší, čo ja viem?).
Prváci a druháci sa nepočítajú, učia sa teóriu.
Medicína je onen svet na druhej strane zajačej nory a keď sa doňho dostanete, zostanete ako Alenka v krajine zázrakov. Ľudské telo je nekonečne fascinujúce s jeho všetkými pochodmi a mechanizmami a vychytávkami, je dokonalé. A je tým najintímnejším, čo každý z nás má. Každé telo má svoj príbeh. No a keďže pre medikov je to všetko nové a fascinujúce, vydávajú to preskúmať.
Čo sa najskorej skončí tým, že sa vás budeme pýtať na podrobnosti. Pravdepodobne to zoberiete v pohode, keď sa začneme pýtať na slepé črevo alebo zlomenú ruku (vašu, vášho príbuzného, kamaráta...). Po troche skúseností a najmä, ak sa načaté javí ako objekt dlhodobejšieho záujmu konkrétneho medika, začneme sa vypytovať ozaj podrobne (niekedy je až žalostné, ako treba laikovu hatlaninu pracne triediť a skladať, aby sa taký medik dopracoval k niečomu, čo dáva zmysel. Milujeme podrobnosti, lebo presne na toto slúžia.) Pre laika menej pochopiteľné (a pochopené) to začne byť v momente, keď sa taký medik zaujíma o niečo, čo sa nekončí veselou historkou. Psychiatrická diagnóza. Rakovina. Iné boľavé, tabuizované a vytláčané témy. Nie, nevŕtame sa v utrpení ľudí pre to, že by nás utrpenie tešilo, ale preto, že nás to jednoducho zaujíma. Lebo nešťastie sa neodstane a ani sa nikomu nevyhne len preto, že o ňom nebudeme hovoriť a budeme sa tváriť, že také veci sa nestávajú. Stávajú sa, a keď sa stanú, budete vďační za človeka, ktorý bude vedieť, o čo sa jedná a čo treba robiť.
Tak ako všetci, aj my potrebujeme povedať, čo bolo v škole. S tým rozdielom, že to, čo iní strávia v bežnej škole či v práci, my žijeme na mieste, kde umierajú deti, kde jediná sekunda obracia život na ruby, kde je nožom nôž a krv je krvavá a za chyby sa platí. Aj najvyššou cenou. Príbehy o nádeji, tej pravej aj tej falošnej, čo sa dokážu tváriť na nerozoznanie, príbehy v ktorých sa nešťastie občas prezlieka za šťastie, príbehy o sile aj slabosti... Príbehy v prítomnom čase, ozajstné, rýdze, neprikrášlené a tak živé, že sa ich možno dotknúť. Rukou. Srdcom. A to niekedy bolí. Jak sviňa.
Vždy je to najhoršie prvý raz. Keď sa to stane bežnému človeku, je to navyše on sám alebo niekto z jeho blízkych, tam sa bolesť ešte násobí. Medik, hlavne ak sa o odbor zaujíma, sa s niečím stretne prvý raz a tiež to prežije emotívne, ale potom do takej situácie dostane druhý, tretí raz... a zrazu to stráca náboj - postupy, pochody a následnosti sú známe, majú mená a teda nie sú také hrozivé. K niektorým veciam sa nedá byť ľahostajný, ale postupne sa lepšie drží odstup. Pre vystresovaného laika obraz chladu.
Niekedy je toho človek plný, príbehov a obrazov veselých, smiešnych (lebo občas keby to nebolo do smiechu, bolo by to do plaču), smutných tak, že by kričal, plakal a pomedzi to nadával na (ne)spravodlivosť sveta.
Veselé a šťastné príbehy zvyčajne baliť netreba. A, pravdu povediac, nebývajú zas až tak zaujímavé (ak nemajú dramatickú zápletku uprostred).
Pri tých smutných sa to dá povedať sucho. Iste si spomínate na niekoho z rodiny, kto vám rozprával tragický príbeh o tom, čo sa stalo dieťaťu ako vy, čo sa hojdalo na stoličke, vbehlo pod auto... Bez mihnutia brvou a s výkričníkom na konci, že sa máte takéhoto správania vyvarovať. Kazuistika, modelový príklad, poučenie do života (aj keď niektoré situácie sú tak kuriózne až absurdné, že by to človek druhý raz nevymyslel). Umrel. Bodka. Viac preňho nikto nevedel ani nedokázal urobiť. Nedá sa plakať nad každým, lebo by sme snáď nerobili ani nič iné. Dokonca vieme byť faktickí, aj keď je to smutné a boľavé aj pre nás samotných.
Dá sa to povedať s humorom. Zvyčajne tuhočiernym a najlepšie pomedzi jedlo. To je najlepší spôsob, ako (niekedy aj nechtiac) laikov podesiť, pohoršiť, zhnusiť a podobne. A tiež to chráni dušu a zdravý rozum a vôbec. Preto je čierny až morbídny humor zvlášť rozvinutý u zdravotníkov zaoberajúcich sa ťažkými prípadmi – a je rôzne znášaný aj rôznymi povahami. Vedú súdni lekári, potom dlho, dlho nič, potom záchranka, úrazovka a ARO, nasledujú ostatné chirurgické odvetvia, záverom interné odbory a ambulantní lekári (môže varírovať podľa povahy jednotlivých lekárov).
Ak nás budete počúvať, dozviete sa veľa o fungovaní tela, o postupoch a všetkom, čo vás zaujíma (jasné, že nebudeme používať mená a iné identifikačné podrobnosti) a možno sa dozviete aj veci, čo by ste sa svojho doktora neodvážili spýtať.
A nebudeme sa báť v nemocnici, keď za Vami prídeme na návštevu.
