Obaja moji rodičia majú doktorát z chémie.
Nie, nie je to dedičné.
Vo štvrtom ročníku šesťročného (experimentálneho) gymnázia sme si mali vybrať, z čoho chceme maturovať. Z týchto predmetov sme mali semináre - výučbu naviac. Ja som mala biológiu a spoločenské vedy. Dosť dobrý spôsob, ako sa vyhnúť chémii. Vydesená maturitným ročníkom a predstavou tej veľkej-preveľkej skúšky dospelosti na jeho konci pre mňa nejaký ďalší predmet neprichádzal do úvahy. A už vôbec nie chémia, z ktorej som ledva preliezala (s ťahákmi). Medicína ostala zavrhnutá, čupiaca za tou ohromnou obludou chémiou.
Z chémie ako vedľajšieho - nematuritného predmetu som na strednej ledva preliezla ku koncu piateho ročníka šesťročného gymnázia. Dúfala som, že sa nikdy nestretneme. Okúzlená jedným vyučujúcim krajinnej ekológie som sa rozhodla, že budem krajinný ekológ. Chémiu na prijímačkách nechceli, takže bolo rozhodnuté. Ibaže... kdesi hlboko vo mne hlodalo okúzlenie lekárskym povolaním. Tam ale chceli chémiu a to bolo zlé.
Išla som teda tam, kde po mne chémiu nehceli, mimo to, prírodu mám rada. Vyzeralo to teda celkom dobre. Aj Štiavnica je krásne mesto. Tak som sa stala ekológom. Na dva týždne. Pretože Štiavnica, hlavne centrum, keď je zima, prší, nič sa nedeje a všade je ďaleko a do kopca je veľmi, veľmi zúfalé miesto. Plus navyše nám pohrozili, že sa budeme musieť učiť klasifikáciu hmyzu.
Hlavne som vedela jediné - musím sa veeeľmi veľa učiť, chémiu zvlášť, lebo chcem na medicínu. Chcem, chcem, chcem.
Uprostred semestra som teda prestúpila do Ružomberka na pedagogickú fakultu, odbor učiteľstvo chémie a geografie. Bývala som dosť blízko na denné dochádzanie a ľahšiu školu som jakživa nezažila. V ďalšom semestri som ešte aj tú geografiu vypustila a nad chémiou, čo som sa sa popri škole učila, som sa modlila ku všetkým dobrým bohom aby som urobila prijímačky na medicínu a tým pádom mohla z onej Katolíckej univerzity, s ktorou sme si silno nerozumeli, vypadnúť. (to, čo sme sa učili v Ružomberku, v žiadnom prípade nesačilo na to, čo po nás požadovali na prijímačkách na lekársku fakultu)
Podarilo sa. Prvé veľké víťazstvo nad obludou chémiou bolo vybojované.
Ešte dva roky sme sa spolu na lekárskej fakulte lomili, až kým som s odretými ušami na konci druhého ročníka nespravila skúšku z biochémie. Za E (=excelentne). Odvtedy po mne nikto nenchcel ani Krebsov cyklus, ani metabolizmus fenylalanínu, ani inú chemickú obludnosť.
Takže sa mi darí.
Záverom:
Tento príbeh buďjiž motiváciou a poučením pre všetkých, ktorí sa chcú vzdať svojho sna, najčastejšie medicíny a veteriny, kvôli chémii. Chémia sa dá zdolať. Nebude to ľahké, ale stojí to za každučký kúsok onoho splneného sna.
