Existuje úplná tvárová slepota, prosopagnózia - neschopnosť poznávať tváre a priradiť k nim mená, niekedy postihnutí nerozpoznávajú výrazy tvárí. Neznamená to, že by tváre nevideli, že by miesto nich videli nejaký fľak alebo čosi, vidia ju do najpodrobnejších detailov. Iba netušia, komu patrí. Tak mi to rozprával kamarát Johan. Že človeka, s ktorým sa stretáva denne, na ulici spoznal len vďaka typickému tričku. Že existuje viacej spôsobov, ako človeka rozpoznať - naprílad účes, postava, oblečenie, štýl chôdze a iné drobnosti, na ktoré sú ľudia, čo vôbec nepoznávajú tváre, úplne odkázaní. V extrémnej forme nepoznávajú sami seba v zrkadle.
Väčšina ľudí je schopná poznávať tváre bez prblémov.
Ja som niečo medzi. Tak som si to nazvala tvárová slabozrakosť. Niečo vidím ostro, zvyšok mi splýva do machule.
Úplne mi stačí k šťastiu, keď máte výrazné črty, účes, postavu... a napríklad výrazné, špecifické vystupovanie, alebo jednoducho robíte niečo, čo ma zaujíma. Vtedy je pavdepodobné, že si vás zapamätám. Horšie je to, ak sa ocitnem vo väčšom kolekíve nezmámych ľudí. Zase mi ostáva len pátrať po výrazných osobnostiach. Potom sa držím ľudí, ktorých som takto spoznala, pretože ostatní mi jednoducho začnú splývať. (Na gymáziu mi trvalo dva a pol roka bezpečne rozoznať všekých spolužiakov a priradiť mená) Neznamená to, že by mi niektorí ľudia neboli sympatickí alebo že by som sa z nejakého titulu cítila namyslená alebo im nadradená, nebavím sa s nimi priveľmi preto, že si ich sotva pamätám, že netuším, či sa bavím s tou správnou osobou alebo mi len splýva s niekým iným. Niečo ako "známy z videnia". Nemätám si, či máte súrodencov, ako sa darí vašim rodičom a iné zdvorilostné záležitosti... Preto sa radšej bavím o vedeckých faktoch, aspoň neutŕžim hanbu. Obzvlášť mi poznávanie sťažujete, ak máte bežný strih vlasov a účes, farbu vlasov, výšku a štýl oblečenia. Ak ste tichá myška, budem to mať veľmi, veľmi ťažké.
Keď už zargistrujem, že existujete a ako vyzeráte, nastáva boj číslo dva. Zapamätať si meno. Ak prídem do kolektívu, kde sa ľudia striedajú (napríklad zdavrotné sestry, keď som robila v nemocnici) a maximálne mi pri prvom stredtnutí povedia meno, je to zlé.
V prvom kole to riešim tak, že dotyčnému človeku vymyslím prezývku. Umožňuje mi to premýšľať o ňom, no keďže som jediná, kto ju používa, na komunikáciu sa nehodí. Ak je pre mňa niečím ten človek aspoň trochu dôležitý, tak nastáva veľká skúška pozornosti. Čakať, kým niekto dotyčného osloví, ak je viacej ľudí, tak pri použití mena čakať, kto zareaguje - zopakovať si meno - dúfať, že si to zapamätám - ak sa nezadarí, čakať, kým zase niekto dotyčného osloví. Často som jednoducho bezradná a musím začať opisovať, lebo na meno si za nič na svete nespomeniem.
Milujem menovky. Rada robím na chirurgii, lebo tam pacient leží na posteli a má na nej menovku. Keď začnú pacienti behať po chodbe, som stratená.
Nerozpoznávam väčšinu moderátorov, rosničiek a "celebrít". Nie som schopná pozerať Panelák, Ordináciu v ružovej záhrade a už tobôž nie argentínske telenovely. Na mňa priveľa postáv a tvári na jedno kopyto. Zato taký Dr. House - málo postáv a každá úplne charakteritická. To je niečo pre mňa.
Existuje stotisíc drobných trikov, ako osloviť človeka, o ktrom viete, že by ste mali poznať jeho meno a nepoznáte. Viem, že to vie druhých nahnevať, keď si ich meno nepamätáte. Aspoň sa snažím priateľsky odpovedať na pozdrav človeka, ktorý ma oslovil na ulici. Bohužiaľ, v kombinácii toho, čo všetko viem a dokážem a nespoznávania tvárí som až príliš často považovaná za namyslenú.
Robím, čo môžem. Iba si nemôžem napísať na čelo: "Prepáčte, že som vás nepozdravila a že sa s vami nebavím, že si nespomínam, ako sa voláte a odkiaľ vás poznám. Je to chyba v mojom mozgu a nie v charaktere."
Už sa teším, až budem stará dáma a nikto mi nebude môcť vyčítať, že som sa nepozdravila ako prvá.
