Hlavne obsah printových médií v poslednom období má v súvislosti s problematikou slobody médií pre mňa viac rovín, nielen tú aktuálne dominantnú, t.j. o slobode médií. Svoju sériu článkov ale začnem touto rovinou.
Popri nespornej informačnej a reportérskej kvalite denníka SME, ako aj popri kvalite jej prispievateľov má pravdepodobne syndróm „trafenej husi“ za následok to, že najviac príspevkov k aktuálnej téme slobody médií je uverejňovaných práve v denníku SME. A ten istý syndróm má tiež za následok aj to, že nepriamemu spoluiniciátorovi eskalácie tejto témy R. Baťovi a jeho TRENDu nestačil priestor v jeho médiu a na blogoch menovaného týždenníka, ale potreboval priestor na vyjadrenie aj v denníku SME ( Tri omyly Roberta Fica - sobota 28.4. 2007 ). Nechcem sa zaoberať jedným "nerozhodnutým“ omylom, za ktorý považujem R. Baťom definovaný omyl R. Fica, ktorým má byť obsah politiky súčasnej vlády. Na jednej strane je súvisiaca problematika pomerne široká, ale hlavne by som k nej nechcel pristupovať „profesionálnym novinárskym“ odvolávaním sa na to, čo mi povedal nejaký zamestnanec, platiteľ poistného, alebo dôchodca o svojich skúsenostiach so zákonmi teraz a v minulosti, lebo to je ťažko subjektívny názor. R. Baťo má pravdu vo svojom konštatovaní o jednom omyle Roberta Fica. Konkrétne má pravdu v tom, že Ficovi nevyhovujúce informačné pokrytie činnosti vlády v printových médiách je do veľkej miery spôsobené kvalitou servisu, ktorý médiám v tejto súvislosti vláda ( a podľa mňa aj niektoré ministerstvá ) poskytuje. Mne osobne na tom vadí najviac to, že čitatelia väčšiny médií sú nútení doslova zabíjať čas čítaním informácií o nedostatkoch dobre platených pracovníkov tlačového odboru vlády a hlavne hovorkyne premiéra, ako aj nedostatkoch tlačových odborov niektorých ministerstiev. Namiesto toho, aby svoj čas venovali posudzovaniu a prípadne aj ovplyvňovaniu spoločensky dôležitejších aspektov pôsobenia vlády a aj jednotlivých ministerstiev. V prípade konštatovania R. Baťa o omyle R. Fica, že ak má pocit, že jeho funkcia ho stavia do pozície privilegovaného recenzenta mediálneho obsahu, však podľa mňa ide o mylný záver zo strany R. Baťa, ku ktorému šikovne „prišiel“ na základe svojich predchádzajúcich viet z článku v SME. Nuž, ale z obsahu niektorých Baťových viet sa dá vyvodiť skôr iný záver. R. Baťo tvrdí : „Ak sa publikovaným obsahom cíti dotknutý ( moja poznámka - Fico, alebo niekto iný ), má právo napísať reakciu, prípadne požiadať šéfredaktora o opravu. To je všetko.“ Ja by som si dovolil dať za tie tri veľavravné slová R. Baťa niekoľko výkričníkov, aby bolo každému jasné, čo môže robiť občan, premiér, minister, ale aj podnikateľ a/alebo ktorýkoľvek médiami neobjektívne vykreslený jedinec, keď má pocit, že mu bolo medializovanými informáciami ublížené, resp. že bol priamo poškodený. To mi totiž nielenže vyplýva z tvrdení R. Baťa ( ale čo je horšie, aj z tvrdenia predsedníčky SSN Zuzany Krútkej ), ale aj z mojich osobných skúseností s R. Baťom, ako šéfredaktorom týždenníka TREND, ktoré som pred nejakým časom popísal aj na mojom blog.sme.sk. Áno, ak Vás niekto očierni v médiách (len tak z rozmaru, alebo preto, že si to niekto objednal), tak máte nielen právo napísať reakciu a osloviť šéfredaktora, ale hlavne máte právo dať si to zarámovať . Ale ani klamárske médium a ani šéfredaktor nie sú povinné sa reakciou zaoberať, a už tobôž nie ani Vašu reakciu alebo dokonca nejakú opravu uverejniť. Pokiaľ ich k tomu nezaviaže súdne rozhodnutie. Kde v tom ale zostala demokracia pán Baťo a pani Krútka ? Ste Vy nejakí neomylní nadľudia s patentom na pravdu, alebo ste iba predstavitelia nejakých záujmov, resp. záujmového združenia ? A keďže väčšina vydavateľov našich printových médií má v predmete podnikania okrem publikovania informácií a vydávanie tlačovín v mnohých prípadoch aj také činnosti, ktoré sú totožné s podnikateľskou činnosťou napadnutej osoby, tak nie je už potom predmetné „očiernenie“ skôr neférový konkurenčný boj, ako plnenie práva občana na informácie ? Na záver pre úplnosť uvediem svoje vyjadrenie z diskusie k jednému článku na blog.sme na obdobnú „tému“ :
Ak o Vás nejaký škrabák napíše nepravdu, tak máte niekoľko možností :
ignorovať ho a povzniesť sa nad to ( to by som vo väčšine prípadov doporučil Ficovi, ale až po výmene Glendovej ),
sťažovať sa v škrabákovom plátku, resp. mať výhrady a žiadať priestor pre uverejnenie svojho pohľadu na škrabákovu nepravdu ( väčšinou skončíte ako ja - sladecek.blog.sme a články o "objektívnom úmysle" G.Beera, resp. skôr o jeho snahe niekomu uškodiť ),
sťažovať sa rovno na súde a ak ten škrabákov pokus stojí za to, tak ho a jeho plátok na súde aj o niečo žalovať ( predmet žaloby závisí od škrabákovej "pravdy" ),
"zaplatiť" si ochotu nejakého iného plátku uverejniť Vašu pravdu, alebo aspoň pokusu o pravdu,
pokúsiť sa inou mediálnou cestou o vysvetlenie situácie, čo je väčšinou absolútne zbytočná snaha, pretože Vy sa chcete dopracovať k pravde, ale škrabákovi a jeho plátku ide iba čítanosť; vzletné frázy o povinnosti písať pravdu sú táraniny, poznám pokusy viacerých ľudí z môjho okolia dostať informácie o spoločensky dôležitých udalostiach do médií, ktoré sa skončili absolútnou ignoráciou, pretože nemali títo ľudia čím zaplatiť.
