Nechcem v tomto svojom príspevku polemizovať o tom, či Slavomír Repka vystihol správne podstatu problému, resp. príčin zlého stavu s vymožiteľnosťou práva na Slovensku, pretože k tomu som už svoj jasný názor vyjadril v mojom príspevku Bude to s vymožiteľnosťou práva naozaj lepšie? Iba chcem Slavomírovi Repkovi s odvolaním sa na obsah toho môjho príspevku odkázať, že splnenie jeho túžby alebo presnejšie jeho potreby, „aby súd nevyhral klamár“, je reálne tak 50 na 50.
Dôvodom je znenie mnohých slovenských zákonov, ale najmä znenie Trestného zákonníka, podľa ktorého je dokázanie podvodného konania rodenému podvodníkovi v podstate nedokázateľné, resp. ktorý (myslené Trestný zákonník) vo svojom § 346 Krivá výpoveď a krivá prísaha umožňuje účastníkovi konania v podstate beztrestne klamať! Preto je šanca, že súd nevyhrá klamár tak 50 na 50.
Slavomír Repka spomína aj konkrétny prípad 3,5 ročného súdneho sporu podľa Stavebného zákona. No ešte musí zrejme veľa odžiť, lebo 10 a viac ročné spory podľa tohto socialistického zákona (korene a teda aj základná dikcia Stavebného zákona „ja štát“ sú v roku 1976, keď súkromné vlastníctvo v podstate akoby neexistovalo) sú úplne bežné a v podstate ich výsledkom je len to, že súd v drvivej väčšine prípadov nerozhodne tak, aby jeho rozhodnutie mohol spravodlivý víťaz hneď uplatniť v praxi. V tom najoptimálnejšom prípade súd rozhodne tak, že nariadi tomu orgánu, ktorý nekonal alebo konal v danej veci zle, že má konečne konať správne. Väčšinou však vráti vec na ďalšie konanie na ten „nesprávny orgán“, no a občan potom šedivie a platí ďalej rôzne trovy a ďalšie poplatky, ale výsledku sa nedočká, pretože úrad alebo úradník nemá termín, resp. ak aj má a nesplní ho, tak mu za to nehrozí žiadny postih! Na rozdiel od občana, ktorý je pokutovaný už aj za to, že neskoro odovzdal stolicu na vyšetrenie!
No a to je popri množstve takých nedostatkov, akým je napríklad § 346 Trestného zákona (ktorý som si ja po 6 rokoch praxe premenoval na § 346 Povolenie klamať), je hlavnou príčinou stavu nášho súdnictva a aj stavu na všetkých možných úradoch na strane štátu to, že potrestaní za nejaké, resp. za akékoľvek pochybenie môže byť v podstate takmer podľa každého zákona iba fyzická alebo právnická osoba na tej našej občianskej strane, ale opačne to v podstate nie je možné podľa žiadneho zákona! Ak urobí úradník súdu, sudca alebo ktorýkoľvek úradník akéhokoľvek štátneho a/alebo samosprávneho úradu, tak sa maximálne môžete dožadovať náhrady škody, ktorú Vám súd možno počas jedného života aj prizná. Ale chybujúcemu úradníkovi sa nestane v 99 % prípadoch nič!!!
A tu je „kameň všetkých úrazov“!
Popri množstve nedostatkov v našich zákonoch, ktoré šikovne využívajú skupiny „patologických“ klamárov na úkor väčšiny občanov, je hlavnou príčinou zlého stavu s vymožiteľnosťou našich občianskych práv pred úradmi a/alebo aj pred súdmi v prvom rade formálna beztrestnosť úradníkov, ktorá je základom ich beztrestného (a často opakovaného) chybovania!!!
