Pracujem v občianskom združení DNES, v rámci ktorého sme sa nedávno rozhodli pracovať na zvýšení občianskeho povedomia medzi čo najväčším počtom obyvateľov Slovenska. Jedna z prvých občianskych úvah bola na tému pomeru príjmov a výdavkov občanov na Slovensku ako hlavný paradox našej doby.
Táto úvaha však dostala priliehavejšie označenie, resp. názov : Zodpovedajú naše príjmy tomu, ako pracujeme?
Vedľajším názvom môže byť to, či sme vlastne za svoj život a jeho kvalitu reálne zodpovední, resp. či sme reálne schopní a aj ochotní niečo zásadné pre zlepšenie kvality nášho života niečo nevyhnutné urobiť.
Nebudem prvý, kto skonštatuje verejne známy fakt, ako vychádza Slovensko z malého porovnania platov napr. k tým v susednom Rakúsku. Toto verejné tajomstvo jasne hovorí, že naši susedia zarobia priemerne minimálne dva až štyrikrát viac, než my tu na Slovensku. Otázkou pre občanov SR a najmä pre politikov by malo byť prečo je tomu tak a čo sa s tým dá urobiť.
Veľa ľudí v tejto gubernii pracuje podstatne viac než je obvyklá pracovná doba. Teda nie osem, ale desať, dokonca dvanásť a aj viac hodín denne v jednom a aj vo viacerých zamestnaniach. Pritom je v niektorých zamestnaniach takáto dlhá pracovná doba zamestnancom dokonca aj nariaďovaná v podstate ako podmienka zachovania si zamestnania.
Mnohí ľudia pracujú bez prestávok a už aj bez zabezpečeného stravovania v podstate za pár peňazí a ešte aj bez istoty, že po celoživotnej lopote sa dočkajú odpočinku v starobe s akým – takým dôchodkom, ak sa pravda pri takomto tempe vyťažovania svojej osoby mnohí z nás staroby vôbec dožijú. V podstate tí „zákonodarcovia“, ktorí kedysi „zmäkčili“ podmienky Zákonníka práce v prospech zamestnávateľov (oni hovoria, že v záujme naštartovania ekonomiky a v záujme pritiahnutia investorov) a zároveň ponechali vysoké odvody, tým v podstate vyhnali mnohých zamestnancov do radov živnostníkov s minimálnymi odvodmi, bez stravných lístkov, bez nároku na nemocenskú, bez dovolenky. Najmä však týchto živnostníkov nikto otvorene neinformoval o tom, že pri platení minimálnych odvodov budú v budúcnosti dostávať aj zodpovedajúci dôchodok, teda v podstate budú dostávať dôchodok mizivý. Teda ak sa ho dožijú (pomaly začínam byť presvedčený, že s dožitím dôchodkového veku sa u mnohých živnostníkov v podstate nepočítalo).
Až v roku 2011 sa tým začali zaoberať skupiny okolo ministrov Mikloša a Mihála (to je ten, ktorý potrebuje na slušné vyžitie okolo 3 tisíc EUR mesačne). Dôvodom záujmu zo strany ministerských skupín ale nebol fakt, že viaceré vládne garnitúry veľký počet živnostníkov dlhodobo zavádzali a tým nepriamo spôsobili ich v podstate nulový základ pre dôchodok za obdobie cca 10 rokov (na úkor ich aktuálnej spotreby a najmä na úkor vyššieho zisku najmä stavebných firiem a bánk najmä cez úvery na developerské projekty). Dôvodom záujmu skupín okolo ministrov Mihála a Mikloša je to, že odvodové podmienky živnostníkov sú údajne nespravodlivé voči odvodovým podmienkam zamestnancov.
Opäť sa teda pripravuje riešenie, ktoré bude niečo hasiť, ale nebude záležitosť riešiť systémovo tak, aby sa aktivovali všetky rezervy odvodového systému a aby sa nevykrývali výpadky vo verejných financiách iba na úkor síce početnej, ale z hľadiska výšky príjmov zrejme nie tej najpodstatnejšej skupiny obyvateľov.
Ale nechcem hovoriť iba o živnostníkoch.
Podstatné, na čo som chcel poukázať je to, že pri 2 - 4 krát nižších platoch za v podstate tú istú prácu máme oproti Rakúšanom (Nemcom, Holanďanom, Francúzom, Grékom!!! a ďalších už ani nespomínam) rovnaké náklady na život pre drvivú väčšinu rodinných výdavkov!!!
Sme členom EÚ už od roku 2004, údajne je naša ekonomika na 60 % priemernej výkonnosti v krajinách EÚ, podieľame sa na riešení mnohých krízových situácie v rámci ktoréhokoľvek štátu EÚ a často aj sveta, ale tento absolútny paradox v podstate nereálneho pomeru príjmov a výdavkov občanov Slovenska neriešil v záujme svojich občanov – voličov z vládnych politikov doteraz nikto!
Prečo je tomu tak?
Nuž najskôr aj preto, že sme im to my občania dovolili, aby sa takýmto paradoxom vôbec nezaoberali, aj keď by mal podľa mňa byť ich hlavnou prioritou. Dobrovoľne a bez väčších problémov väčšina z nás podľahla presvedčeniu, že nie je možné zmeniť takýto systém/stav, resp. že ho nie je možné zmeniť dostatočne rýchlo. Pritom história ľudstva je plná dôkazov, že každý systém prenechal miesto nejakému ďalšiemu systému, ak sa problémy neriešili, ale hromadili. Nie vždy sa systém zmenil k lepšiemu, ale vždy sa v prvom rade nový systém snažil oproti predchádzajúcemu systému inak riešiť najpálčivejšie problémy najnespokojnejšej (rozumej najrevolučnejšej) časti spoločnosti.
Sme to teda my občania, ktorí v podstate podporujeme trvanie a aj prehlbovanie paradoxného rozporu medzi reálnymi príjmami a nutnými reálnymi výdavkami na život najpočetnejšej skupiny obyvateľov Slovenska, teda nás radových občanov najmä z tzv. strednej vrstvy. Podporujeme tento stav plný paradoxov tým, že bez vzdoru pracujeme za podstatne nižšiu odmenu za rovnakú prácu a bez reptania platíme za menej kvalitný tovar a menej kvalitné služby v mnohých prípadoch aj viac, než za ne platia napr. lepšie o dosť lepšie platení občania napr. Rakúska.
Akceptujeme tak akúsi nepísanú zmluvu s našimi politikmi, s ktorej bodmi akosi mlčky súhlasíme, každé štyri roky ju obnovujeme a svojím konaním túto zmluvu plníme, aj keď je pre nás absolútne nevýhodná a jej druhá strana, teda politici, ju plnia iba tak naoko a aj to len niekoľko mesiacov pred voľbami a len do schválenia programového vyhlásenia novej vlády SR v parlamente.
Toto vyjadrenie nie je, resp. presnejšie povedané nechce byť iba výkrikom do tmy. Je snahou o otvorenie diskusie medzi čo najväčším počtom ľudí – občanov o tom, či sú naozaj s takýmto paradoxným stavom spokojní a v podstate nemajú záujem s tým niečo urobiť, resp. majú obavy zo súvisiacich rizík v prípade, ak by sa nejako angažovali.
Prvé pokusy otvoriť takúto diskusiu nemali takú odozvu, akú som očakával. Som však aj napriek tomu presvedčený, že vytrvalý jednotlivec aspoň vzbudí zvýšený záujem, ak už nerozhýbe masy.
