Štokholmský syndróm je zjednodušene vlastne vzťah tyran- obeť, pričom oboch viaže nejaké puto, dokonca aj akýsi zvláštny druh lásky. Niečo podobné prebieha aj na Slovensku. Sme vystavení rozhodnutiam tých, ktorých sme si zvolili. A preto ich máme radi. Napriek všetkému zlému.
Je to vlastne, ako všetky záhady, veľmi jednoduché. Totiž, dva faktory absolútne determinujú preferencie štátostrany Smer a jej náčelníka: identifikácia (voličov a strany) a pocit zodpovednosti. Nebudem sa tváriť múdro, vysvetlím.
Ak sa s niekým identifikujem, znamená to, že vo väčšine prípadov súhlasím s tým, čo povie (tzv. „moja reč“), alebo mi niečím (prípadne všetkým) imponuje. V čase pred predčasnými voľbami to mal Ficíni jednoduché. Presne vedel pomenovať (a sľúbiť) to, po čom väčšina ľudí pásla ako po údenom- na jednej strane fungujúci štát a ekonomiku, na tej druhej veľkorysú sociálnu politiku. To všetko im vedel Smer sľúbiť. Veľa dotknutých ľudí sa vedelo s jeho rečami identifikovať, priam ako keby im zo srdca hovoril. Tak dostal hlasy a dostal sa do parlamentu. A na čelo vlády.
Lenže dnes si veľa (ale aj tak stále primálo) ľudí uvedomilo, že realita nezodpovedá tomu, čo pred voľbami počúvali. Nikto nečakal, že niekto z proklamovanej spravodlivej, nekradnúcej, zodpovednej a úžasne dokonalej vlády bude podvádzať. No a drb ho! Je to tu! Ale volič ako keby to buď nevidel, alebo skôr, nechcel vidieť. Ešte dnes značná časť ľudí zapína telku alebo rádio s tým, že zase bude nejaký múdry Smerák dávať dole nejakého chudáka z opozície. Ešte si tak pokrochkajú, že dobre sme volili, dobre.
Len pre ilustráciu, spomeňme si na osem rokov vlády Mikuláša, ktorá sa dostala k moci sťa slepé kura k zrnu- Mečiar, ktorý voľby vyhral (jasné, že myslím jeho stranu), vládu nezostavoval. Na takto vytvorený kabinet bolo ľahko kydať. Ja som ho nevolil, tak si ponadávam. Aj keby hneď dobre robil, tak ho nemám rád, lebo som ho nevolil.
A to je práve to, v čom je pes zakopaný. Ficovolič by prepáčil svojmu „bohovi“ čokoľvek, inak akoby priznal chybu pri svojej voľbe. Totiž ak je so stranou, ktorú volil, identifikovaný, je ochotný ospravedlniť jej chyby, takisto je ochotný ospravedlniť chyby celej koalície. Vníma ich totiž, ako svoje vlastné, čo si ale, samozrejme, neprizná. Identifikácia bráni objektívnemu nazeraniu na svet politiky, zvlášť bráni cca polovici voľbyschopných občanov pozerať sa na prešľapy „svojej“ strany objektívne. Stáť si za svojimi názormi je síce fajn, ale občas názor zmeniť nie je vždy na škodu. Zvlášť, ak ide o skreslený, alebo príliš subjektívny názor, nezohľadňujúci iné faktory. Tým nechcem povedať, že si nevážim názory iných- práve naopak- premiér a jeho družina sa dostali k moci demokraticky. Práve to je onen pocit zodpovednosti, ktorý teraz sklamaní voliči cítia. Vláda je, prepytujem, nahovno, ale keď som už toho Fica volil, tak si za tým budem stáť aj keby traktory padali. Lenže takto padáme všetci. A priamo na hubu.
Dúfam, že jedného dňa nedôjde na moje slová, keď som povedala, že Ficovláda teraz minie všetky peniaze z rozpočtu, potom odíde a vláda, čo príde po ňom, bude musieť také drastické opatrenia pozavádzať, že z toho tých oňahdy 48% ficopriaznivcov aj vianočnú kapustnicu vyšablí . Potom sa bude polovička z nich chytať za hlavy, tá druhá bude nadávať, ale nie na Fica. U nás to tak chodí.
Ale to len taký súkromný odhad na záver. Neberte ho príliš vážne, čo ak sa to stane?
