Milý čitateľ. Toto je voľné pokračovanie blogu „Cyklistická sezóna už dávno začala“. Atrament mi došiel koncom apríla, kdesi na závodoch v Belgicku, kedy sa cyklistický svet ešte iba rozcvičoval na Valónskom šípe.
Ďalšia brutálna štreka bola Liege – Bastogne – Liege. Právom označovaná ako štvrtý monument sezóny. 255 kilometrov, hore a dolu, celý boží deň, úplne do blba. Aby nešli až do večera, treba pridať a zároveň šetriť silami. Pelotón sa zvykne kvôli aerodynamike natlačiť do kompaktného balíka. Mám s tým osobné skúsenosti. Sem tam sa na Dolnozemskej zavesím niekomu za zadok alebo sa pohodlne zveziem za autobusom. Je to ekonomický spôsob jazdy, ale treba dávať veľký pozor... V jednom zjazde sa tiež takto všetci pekne krásne naskladali. Ale niekto v čele spanikáril, hodil vlnu a zmietol polovicu štartového poľa. V sedemdesiatke sa horšie manévruje, tí v strede si musia vybrať, či zrazia kamarátov, alebo to strihnúť cez kríky. Najviac si to odskákal Julian Alaphilippe. Sympatický frantík, toho zastavili až stromy a ten náraz mu skoro zrušil kariéru. Pred cieľom sa vytvorila skupinka favoritov, v poslednom stúpaní sa poľahky utrhol Remco Evenepoel a sólo únik dotiahol až na pásku. Možno ste zachytili jednu kauzičku z histórie, keď Vinokurov zaplatil Kolobnevovi 100 000 éčiek, aby ho nechal vyhrať. Vraj sa im niekto nabúral do emailu, kde si to všetko dohodli. A bez šifrovania, do psej matere...
Ďalšie preteky na pláne boli Okolo Romandie... To je vo Švajčiarsku. Dve časovky, štyri kopčeky, taký ľahší tréningový týždeň. Zvyklo byť pravidlo, že kto vyhrá tu, tak vyhrá aj Tour de France... Chris Froome sa tu pravidelne zúčastňoval, viete, trošku čerstvého vzduchu na tú jeho chronickú bronchitídu. Tento rok sa väčšina astmatikov nedostavila, takže dostali šancu vyniknúť nové tváre a mladé priedušky. Napríklad Pogyho domestik Juan Ayuso. Ale o ňom si povieme neskôr... Stavil som desať eur, že Gino Mader porazí v časovke Alexandra Vlasova. Ale asi mám viac šťastia v láske. Ruský pretekár pomaličky šplhal po rebríčku priebežného poradia, v posledný deň kopol do vrtule a s prehľadom zvíťazil.
Organizátori musia potešiť všetky typy cyklistov. Belgické pahorkatiny a alpské sanatória sú pre vytrvalcov, no nabúchané mašiny z velodrómu by tiež radi nejaké vavríny. Tak teda ako pre nich, ušili im rovno na mieru, nemeckú klasiku Eschborn – Frankfurt. Na bedňu vystúpili borci v poradí Sam Bennet, Fernando Gaviria, Alexander Kristoff. Posledný spomínaný tu ťahal celkom peknú šnúru, ale v 2015 mu to prekazili teroristi. Preteky museli na poslednú chvíľu zrušiť, lebo zásahovka vykopla dvere na nejakej diere, kde našli podomácky vyrobené bomby. Klince, skrutky, ako fakt niekto tu bol dobre nadržaný. Kriminálka našla fúru indícií, že to chceli odpáliť, tak ako tí dvaja zaostalí Čečenci v Bostone. Ale miestny sudca sa s tým nestotožnil a naparil im až dva roky za nedovolené ozbrojovanie. Takže už sú na slobode...
A je to tu!
Tak poďme teda ukázať, ako sme natrénovali. Prvá poriadna skúška štartuje v krajine, ktorá si to zaplatí. Tento rok, kto by to povedal, tak Maďari hostili prológ Giro d´Italia. Ak ku nám nepríde zasa pápež, alebo iný predražený motivačný speaker, tak o dva roky by sme to mohli zažiť u nás. Dve tri etapky, niečo ľahšie na rozjazd, naši južní susedia ponúkli cesty okolo Budapešti s finišom na plážach Balatónu. Keďže najvyšší bod bol nejaký krtinec na lúke popri trati, tak to mohli kľudne prehadzovačky nechať v autobuse... O deň neskôr sa už pelotón šplhal na Etnu. 23 kilometrov, furt do kopca, no veru aj najväčší borci si museli prehodiť na najľahší prevod. Ako prvý sa pozrel do krátera Lennard Kämna. V tejto etape úplne vyhoreli chlapci z Jumba, hlavne môj obľúbenec, Tom Dumoulin. V ďalších dňoch sa to už točilo podľa predpokladov. Rovinaté trate vyhrával Arnaud Démare a v horských prejazdoch mal Juan Pedro Lopez čo robiť, aby ubránil ružový dres. Od druhého týždňa ho v čele vystriedal Richard Carapaz a aj jeho nakoniec zlomil Jai Hindley. Zdrhol mu na ikonickom stúpaní Marmolada. Urobil si dostatočný náskok, aby v záverečnej časovke vo Verone už nemusel trhať zámockú dlažbu. Po druhom mieste v roku 2020 si odniesol asi najkrajšiu trofej v cestnej cyklistike. Samozrejme nemohol chýbať búchaný šampus... Tento rituál sa stal osudným jednej vychádzajúcej hviezde. Biniam Girmay vyhral desiatu etapu, strelil si štupeľ rovno do oka a musel odstúpiť z pretekov. Chudák, nemá toľko prvenstiev a skúseností z alkoholom ako miestny rekordér Mario Cipollini. Ten tu už otvoril celkovo 42 fľašiek, jemu by sa to určite nestalo.
Adepti na víťazstvo na Starej dáme zvyknú ladiť formu na jej generálke, Critérium du Dauphiné. O tom, že to vyhrá Primož Roglič nikto nepochyboval, aj kurzy v Niké boli podľa toho nastavené. Všetci sa teda mohli sústrediť a tipovať, koľko etáp vyhrá najkomplexnejší cyklista planéty, veľký kamarát Peťa Sagana, univerzál, Wout van Aert. Špurt, časovka, to je jeho... Dokonca svet už dlho nevidel, aby jazdec v zelenom trikote ťahal aj pelotón cez horské priesmyky a uštval zopár špičkových vrchárov. Akonáhle tento chlap prelezie kopec, tak v cieľovej rovinke mu stačí iba doprovodná motorka. Ale aj majster tesár sa utne. Van Aert podcenil situáciu, meter pred cieľom už oslavoval, keď ho o dĺžku galuskového ventila predbehol David Gaudu. Trošku trapas, ale to sa stáva, dokonca aj majstrom sveta.
V dnešnej dobe je profi pelotón nabitý borcami, všetci by sa na jednu štartovačku nevošli. Tak druhá skupinka si tiež dala stretko a otestovala svoje nohy na pretekoch Okolo Švajčiarska. Nechýbal ani Peter Sagan, ktorý dokázal, že ešte stále nepatrí do starého železa. Má na konte už 18 prvých miest! Škoda, že druhé, či tretie sa neráta a ani sa o tom moc nerozpráva... Remco Evenepoel vyhral časovku o dva chlpy, Geraint Thomas zaostal iba o tri sekundy. Inak neviem, kam sa tak hnal, veď v celkovej klasifikácii mal taký náskok, že si ešte mohol odskočiť na pivko. Inak tu sa bežne jazdí celkom svižne. 130 km/h, plný kotol, z kopca do dediny... No ani sa nečudujem, na tých ich parádnych asfaltkách...
Tour de France. Neviem ako vy, ale podľa mňa sú tieto preteky veľmi preceňované. Že najslávnejšie, najnáročnejšie, naj, naj, naj... No len aby sa z toho naj-naj, nepototo...Tento ročník začal v Dánsku. Ak v tej krajine žije 5 miliónov ľudí, tak na striedačku, sa na prológ a dve rovinaté prišli pozrieť asi všetci. Disciplinovane stáli na krajnici, fandili ako diví. Keby len tušili, že ich domáci odchovanec s prehľadom dopedáluje až do Paríža, tak by hučali ešte viac. Úvodná časovka je fajn nápad, aj prestížne podujatie Okolo Slovenska takto začína. V prvej desine sa stretol Tadej „Pogy“ Pogačar a Roglič. Primož už vie, že takú chybu ako v 2020, už zopakovať nemôže. Svojho krajana vtedy nechal sedieť vo svojom vláčiku úplne zadara, celú Tour ho kamarátsky ťahal a na záver mu ten fiškus vypálil rybník. Takže taktika bola jasná, uštvú toho chlapca. Vlčiaci z Jumbo Visma na čele Van Aertom mali jasné noty. Dalo by sa hodinu písať, veru veľmi zaujímavá edícia tento rok. Na rovine si to rozdávali Jakobsen, Pedersen, Philipsen, aj Pogy ukázal, že vie zrýchliť a prísť do cieľa aj na defektoch. Ale keď sa Roglič rozbil na tom balíku slamy, francúzski miláčikovia postupne odchádzali, Van Aert už mal toľko bodov, že okrem zeleného dresu mu dali aj mikinu a šuštáky, tak zrazu Pogymu chýbal súper. Čakalo sa, kto zdvihne hodenú rukavicu. Adam Yates s Quintanom ani náhodou, všetci Francúzi sa zabudli v gruppete, tak nenápadný dánsky mladík Jonas Vingegaard si odhryzol z proteínovej tyčinky. A že keď chalani, keď teda nechcete vyhrať, tak teda idem ja. Pogymu naložil tri minúty a bolo vymaľované! Okrem toho, že má v pľúcach kompresor, tak aj v tej hlave to má upratané. Je to džentlman! Síce 60 kilový, ale podľa mňa najväčší chlap v lige. Si predstavte, že keď sa skoro vysypal, tak Pogy mu chcel zdrhnúť, ale keď sa Pogy vysypal, tak ho Jonas počkal...
Po Tour som potreboval trošku pauzu. Ako správny fanatik, videl som skoro všetky etapy a cez víkend by ma od telky neodlepilo ani komando kukláčov. Ale už som na cyklistiku ani nemal chuť, zadok som mal z toho gauča totálne vysedený. A tak som ani nezaregistroval, že Remco Evenepoel si bol zatrénovať na Clasica San Sebastian. Tento típek sa preslávil jedným saltom do priekopy. Pamätáte však? Vtedy si dolámal panvu a jeho športový riaditeľ tam za ním skočil. Ale nie preto, aby ho ratoval! Ale preto, aby mu zobral niečo, čo asi nechcel, aby mu na ortopédii vypadlo z dresu. Už je zasa pohromade a veľmi ma baví je štýl. Jemu sa asi zle jazdí v úspornom háku. Tak sa bežne vyberie na sólovku už v polovici pretekov.
Nasledovalo Okolo Poľska. Celkom silné mená sa predstavili u našich susedov. Vysvetlí mi niekto, ako sa dostali do programu World Tour? Čo sme v niečom horší? Veď máme Čertovicu, Donovaly, tam by sa dalo niečo poriadne spáchať. Nechápem. Ale, nechajme to, dobre? Iba sa rozčúlime. Na prvom mieste skončil Ethan Hayter a na barany si zavesil také skalpy ako Remi Cavagna a kopu kvalitných Talianov. Mimochodom Ethan je aj veľmi dobrý dráhový cyklista. Určite ste zachytili nedávne majstrovstvá sveta vo Francúzsku. 250 metrový velodróm, v zákrutách klopený, lebo idú aj 80tkou. Tí chlapi sú brutálne mašiny. Kopanec do zadku by som od neho veru nechcel schytať. Točia také watty, že by to stačilo elektrikou dotovať toastovač! A taká štvorčlenná stíhačka by určite vedela aj osmahnúť sviečkovicu na médium.
A konečne som sa dočkal. Vuelta a Espaňa. Opäť som sprivatizoval diaľkové a ani do krčmy som nechodil. Ja a ostatní odborníci na cyklistiku sa jednoznačne zhodujeme, že toto je najlepšia Grand Tour. Horské etapy nemajú 1000 kilometrov ako vo zvyšku Európy, kedy sa jazdci iba tak motajú a prvý útok začne až na poslednom kopci. Po rovine sa dá ísť do blba celý deň, ale prevýšenia sa idú oveľa aktívnejšie, ak je cieľ max 150 kilákov od prvého výstrelu. To prináša veľmi atraktívne preteky, rovnako aj výber trasy. No načo sa trepeme 20 kilometrov na Val Thorens, kdesi v Alpách, no a potom 20 kilometrov zasa dolu? No načo je to dobré? Pyrenejský polostrov ponúka oveľa kratšie výšľapy. Ale sem tam sú to také steny, kde by aj autu bolo vhodné pomôcť dvojkou. Takýchto prevýšení organizátor naskladá za sebou aj desať, v priemere každý druhý deň a zábava sa môže začať.
Alto de l'Angliru. V najstrmších pasážach 25%. To sa musia do betónu vyfrézovať drážky, aby galusky nešmýkali! Primož Roglič tu ešte nenašiel premožiteľa a chudák v tej Francii má furt smolu. Tak si chcel na Vuelte napraviť chuť. Ale nestihol vyležať tie zlomeniny a už od prvej etapy som cítil, že druhý hetrik tento rok ani nenačne. Hlavne, keď mu na krk dýchali španielski toreádori. Mám ich rád, či už starých matadorov ako je Miguel Indurain, Alberto Contador, Roberto Heras, Alejandro Valverde, ale aj mladé pušky - Enric Mas a Juan Ayuso. Keď sa ktorýkoľvek z nich postaví na štart, tak si divák môže byť istý, že sa táto partička sa určite nebude držať vzadu. Bejby nebude sedieť v kúte!... Do celkového poradia sa chcel dostať aj Jay Hidley, pamätáme z Gira, Joao Almeida, špičkový vrchár z Portugalska a autobus plný juhoameričanov, ktorí mali poslednú šancu niečo tento rok vyhrať... Primož vzdal. To nie je hanba, zdravie je prvoradé. Ale to isté by urobil aj Lance Armstrong, keby vedel, že prvý titul sa rozhodol vyhrať Remco Evenepoel. Ja mám dojem, že sa na tých najhnusnejších stúpaniach ani nespotil. Kontroloval priebeh, bežne sa postavil do čela a nasadil také tempo, že zvyšok štartového poľa bol rád, že sa za ním aspoň chvíľku povezie.
A už sa teším na jeho súboj s Pogym a Vingegaarom. Ktovie možno už nasledujúci rok na tej odporne nudnej Tour de France. Aspoň to tam trošku rozhýbu! Pogy má domestikov ako z inej planéty, žltočierny mančaft Vingegaarda na čele s Van Aertom sa už teší ako ho privítajú v „prvej“ lige.
Ten blázon Wout nezaháľal ani pred prázdninami, druhý v Nemecku na Bremer Cyclassic, o týždeň neskôr prvý na Bretagne Classic
Sezóna sa chýlila k záveru, pelotón odletel za oceán, kde sa ešte odjazdili miestne „klasiky“ GP de Quebec a GP de Montreal. Mestské okruhy, lebo keby vyrazili na vidiek, tak ich zožerú medvede. Ale podľa mňa, pol dňa krúžiť po meste, to je divácky najzaujímavejší koncept. V Quebecu, Biniam Girmay sa konečne objavil po tej nehode so šampanským, dal aj Van Aerta, takže tú maródku nepreflákal. Ale nestačil na Benoita Cosnefroya. Konečne sme sa dočkali úspechu krajiny galského kohúta. Vraj kolíska cyklistiky... No a v tom Montreali sa vrátil Pogy. V plnej sile a tiež prešpurtoval Van Aerta. Ale to by som už nepovažoval za senzáciu, lebo ten Belgičan už musel byť po tom celom roku totálne vyfľusnutý.
Ani mne na tom gauči už nebolo všetko jedno. Odsledoval som asi 20 000 kilometrov, odjazdil asi iba dve tisícky. Už mi ten bicykel lezie krkom, už sa sem tam pristihnem ako snívam o kolobežke. Samozrejme elektro! Ale potom si poviem, že nie som žiadny lenivý progresívny eko lúzer... Hlavne keď sa kdesi v Taliansku jazdci vydajú na 253 kilometrovú jesennú klasiku Il Lombardia. Veľké osobnosti tu zvyknú odjazdiť svoje posledné profi preteky a tento rok sa s nami prišli rozlúčiť Vincenzo Nibali a Alejandro Valverde. Tí už majú na chrbte po štyri krížiky, už je na čase vyložiť nohy na terase a sledovať súboj mladších. Takže otázka znela, kto vyzve Pogyho... A keďže nikde nikto schopný, Evenepoel sa akurát pripravoval na totálku vyhrať Majstrovstvá sveta 2022, tak výsledok bol jasný už na pol ceste k jazeru Como... Traduje sa tu taká historka, že chlapík vyštartoval na fingovaný sólo únik. A keď zmizol z horizontu, tak sa schoval za živý plot. Sedemdesiate roky, v tej dobe minimálny prehľad o situácii. A hlavné pole prefrčalo okolo neho, vyskočil z kríkov a na tajnáša sa znovu zapojil do pretekov. Potom sa náramne zabával na tom, ako pelotón celý deň naháňal ducha. Potom sa priblížil od chrbta k favoritom a že chlapi, čo tu blbnete, prečo sa tak ponáhľame?!
A ešte by som rád vedel, kto koľko a komu zaplatil, aby nejaká Tour of Guangxi figurovala ako posledný podnik v kalendári. Síce v Číne jazdí asi polovica všetkých svetových bicyklov, ale čo je veľa, to je veľa. Ale aj tento rok sa to chvalabohu zrušilo. Či tam zasa poletujú krvilačné netopiere, alebo sa kamarátia s fašistami, je to úplne jedno, prečo sa to zasa nešlo. A tak je to správne. Treba to vyhodiť z programu a dať tam kľudne aj niečo z Antarktídy...
A je koniec. V Austrálii sa niečo v zime roztočí, ale to bude len také promo a všetci si tam pôjdu iba vyhriať kosti. Za tie výkony si to zaslúžia. Celý rok sme mohli vidieť fantastické výkony a aj na krajinu sa dalo dívať. Vyhliadol som si aj nejaké značky. Za desať rokov, keď sa to už bude považovať za retro, tak si prikúpim do svojej stajne ďalší kúsok. My cyklistickí nadšenci by sme sa v bicykloch najradšej aj utopili...
A všetci sa už tešíme na 2023, to bude jízda!
Vážení priatelia, prajem veľa kilometrov a pekný deň
