Prvý júnový víkend už pol dekády patrí tejto stokilometrovej prechádzke po hrebeni Malých Karpát. Neoficiálny štart je v sobotu ráno pri najznámejšej UNESCO pamiatke v Európe, architektonický klenot, kde sa dá doslova cítiť história a nasávať miesta nezameniteľná atmosféra, na Hlavnej vlakovej stanici v Bratislave. No a cieľ je v Brezovej pod Bradlom. Kopíruje to červenú turistickú značku, nedá sa stratiť, tá túra je skoro komplet celá v lese, takže ani úpal nedostanete. Výhľady minimálne, ale načo pozerať ako je dolu krásne. Vody je dosť, aj na pitie, aj na namáčanie spuchnutých členkov. Limit je 24 hodín, najväčší frajeri to sfúknu za dvanásť. Traduje sa historka, že chlapík to raz celé utekal a dorazil do Brezovej ešte pred tým, ako sa tam rozložili traťoví komisári. A tak si sadol na obrubník a asi hodku na nich počkal. Tak či tak, kedykoľvek sa tam doplantáte, každý dostane poslednú pečiatku, diplom a sem tam aj niečo na zahryznutie. A ak ešte nemáte dosť, tak organizátor ponúka možnosť pokračovať do Trenčína, respektíve sa môžete otočiť na päte a vrátiť sa do hlavného mesta... V 2014tom som v tej Brezovej trošku poblúdil. Blbo som odbočil a namiesto školy, kde to končilo, som došiel do kultúrneho domu. Tie budovy sa mi zdali rovnaké, a bola tam nejaká svadba... Pár kilometrov dozadu som sa vyváľal v jednom garáde, smrdel som ako tchor a na čele mi blikala čelovka v režime stroboskop... Tak hostia si možno mysleli, že som prišiel pomôcť kapele rozprúdiť zábavu a keďže patrím do programu, tak ma nevyhodili. Po dvadsiatich hodinách tvrdého pochodu som mal trošku tunelové videnie, problém s motorikou, slovnou zásobou, tieklo mi z nosa, slina až na krku a dožadoval som sa pečiatky do kontrolného záznamu. Ženích pochopil ktorá bije a strčil do mňa jedno poldeci. Keď som sa po druhom trošku oklepal, tak som zistil, kde som a ešte som zjedol jeden koláč od nevesty. Takto parádne ma pohostili v tomto kraji a ešte aj správnu cestu ukázali. Jaj veru dobrí to ľudia žijú na tých kopaniciach... Ešte by som možno aj rezeň dostal, družicu vyfasoval, venček zatančil, mladuchu odčepčil, ale nemohol som. Musel som sa ponáhľať. Chcel som si urobiť osobný rekord...
Už poznáme úspešných účastníkov Kysuckej stovky, čo je jedna z tých náročnejších, hlavne preto, že v marci ten meter snehu výrazne spomaľuje postup. Ale oficiálny štart sezóny ultrapochodov je radšej na juhu. Viete, aby sa dalo aj trošku zdriemnuť na lúke, keď to na vás príde. Lebo príde... Buď sa poľahky zložíte do mäkučkej trávy, alebo vás to rovno zostrelí do žihľavy. Inak tá Kysucká stovka, to je chyták, bacha na to, dobre? Má to 113 kilometrov. Rovnako aj Východniarsky variant, ten má 129. Takže ak vám smart hodinky ukazujú, že už by ste mali byť v cieli, tak nehľadajte miesta, kde sa zgrupuje veľa ľudí. Ešte máte hodný kus pred sebou. A ak sa predsa len dostanete na nejakú veselicu, hlavne sa im tam od šťastia nevyzúvajte.
Čo sa týka tej metráže, veľmi blízko k tej stovke majú Malofatranské chodníčky (104 km) a Nizkotatranská stíhačka (105 km). Ale to sú už iné kopečky. Raz toľko prevýšenia ako na inde, poriadne steny, jazyk vyplazený až po zem. Treba sa na to zodpovedne pripraviť, aby ste neskončili ako ja, na infúzkach. Ale ak sa nemýlim, tak tu už preventívne limitujú počet účastníkov. Prednosť majú rýchlejší v prihlásení, respektíve v tempe na kilometer. Môžete si to tam struhnúť aj mimo súťaž, nevyhodia vás. Ale nemôžete využiť občerstvenie na trati a budete piť z potoka. Tá Trnavská má v propozíciách trate jasne napísanú rovnú stovku, ale všetci vieme, že je to trošku menej. Ja som nameral 92 kilákov. Možno aj preto sa tu každý rok stretne do tisíc ľudí, lebo je to kratšie. A tiež sa to volá stovka, takže cestou domov môžete v kupéčku skromne machrovať pred študentkami. Ale táto teória asi neplatí, lebo na Špačinskej treba odšľapať iba 94 km. A tam nás vykročilo iba zopár desiatok.
Slovenský kalendár má asi dvadsať podujatí, kde sa dá organizovane a na jednu šupu dať plus-mínus sto kilákov. Keď to zadáte do vyhľadávača, tak na vás vyskočí aj projekt Superdiaľkoplaz a podobní fanatici, ktorí celý rok nič nerobia, iba chodia. Na porovnanie, v Čechách je ich okolo štyridsať a dokonca Maďari si vraj trúfnu aj na dvestovky! Keďže najvyšší vrchol toho smiešneho kráľovstva sa považuje čerstvý krtinec alebo holubie lajno pred prezidentským palácom, tak by som rád videl ako by sa im to zredukovalo, keby mali nastúpať aspoň trojku výškovú. V rámci prípravy a motivácie ešte môžete zagugliť do iných krajín, ale z výletov okolo Mount Blancu by sa vám mohla zatočiť hlava. A do Santiaga de Compostela tiahnu celé náboženské sekty, tam by vám tú makovicu parádne vygumovali. Je tam toho mraky... Rovnako ako pri klasickom cestovaní, aj v tomto smere najprv treba spoznať Slovensko! A až potom sa trepať do Budapešti kuknúť to lajno alebo na trek do Himaláji, okolo Nanga Parbat. Máme tu veľa projektov, ktoré stoja za to...
Poznáte tie motivačné kecy ako „Cesta je cieľ“ alebo „Nie je dôležité, aby bol zážitok príjemný. Dôležité je, aby bol silný“. Stačí prísť na trápny Spartan Race... Tam už z diaľky vidno banner, „Keď už nemôžeš, tak pridaj“. Za 60 éčiek sa môžete vyváľať v blate, vraj sa budete cítiť ako antický válečník. A zrobiť parádne fotky... Nie je problém, na takej Trnavskej stovke je štartovné 5 EUR a keď vás na pol ceste dobehne búrka, tak do nočnej etapy naskočíte parádne zapráskaní. A môžete bojovne čvachtať lesom ešte pár hodín a pre mňa za mňa aj hulákať... To som zvedavý, ktorý Sparťan by toto zvládol... Okrem dažďa to vie parádne spríjemniť aj mračno komárov, pamätám aj 30stupňov v tieni a voda v nedohľadne. Nič pre slabšie povahy a na internete odchovanú mládež. Dokonca v roku 2005 bol vekový priemer na týchto pochodoch 60 rokov! Táto generácia chodila pešo nielen do školy, cez celý chotár, ale aj na dovolenky. Aktuálni pubertiaci by chytali kŕče už na štvrtom schode... Ale dnes až 80 percent tvoria tridsiatnici – štyridsiatnici, takže trend je veľmi dobrý, len tak ďalej. Celkový počet účastníkov sa asi strojnásobil a dievčatá tvoria približne sedminu... A ja to poviem rovno... Keď bežím maratón a už mi hrabe, tak sa zavesím za nejaký pekný zadok, zahryznem do neho očami a veziem sa. Keď zbadám lepší, tak vymením. Nehanbím sa, som už raz taký... Rovnakú techniku používam aj na pochodoch. Aj touto cestou by som sa chcel poďakovať jednej slečne v modrých šortkách. Keby jej nebolo, tak ešte teraz stúpam na Kráľovu hoľu. A je mi do plaču...
Áno, človek zažije všelijaké stavy, od nadšenia na štarte, cez rôzne stupne utrpenia až po eufóriu v cieli, kedy vám vyhŕkne slza a žltozelený sopeľ. Ako keď vyfľusnutá biatlonistka trieli do cieľa a na brade sa jej hompáľa desaťcentimetrový kvapeľ. Taká Fialková takto finišuje bežne, niekoho natiahne, pre iných to je sexy... A máte chuť sa vyobjímať s rovnako vyzdobeným cudzincom, ktorý vám poslednú desiatku kryl chrbát v nočnom lese. Takéto priateľstvá držia naveky... Na krátke odbočky k vyhliadkam zabudnite, rovnako ako aj omrknúť zrúcaniny, jaskyne a ostatné zaujímavosti po ceste. Iba ak tam pôjde aj ten zadok, ktorý prenasledujete. Ale to pochybujem, tá myslí už iba na sprchu... Na blbosti nie je čas, treba do večera naťahať čo najviac dĺžok, aby sa to do rána už iba nejako doťapkalo. Nestrácať čas, ale zasa ani to nasilu nehnať!... Tento rok som si ako tempára povolal fatranského šerpu, Ričiho, ktorého by od priameho smeru neodklonil ani medveď. A to doslovne... Ja sa už poznám, zbieral by som huby a chytal bronz na lúke. Preto potrebujem domestika. Tento furt čumel na tie múdre hodinky, hlásil medzičasy, potajomky zvyšoval tempo. Na tridsiatom kilometri mi oznámil, že ešte desať a budem si môcť oddýchnuť o 22 sekúnd dlhšie. Ale na stojáka, maximálne oprieť o strom, neodporúča sadnúť... Zakázal mi aj čurať!... Neskôr si uvedomil, že takýto prístup by mohol byť kontraproduktívny, tak mi vysvetlil, ako sa čurá za chodu. Keď sledujem prenos z Tour de France, tam si cyklisti vedia uľaviť vo vysokej rýchlosti, retardér, dlažobná kocka, nie je problém. Že čo som horší?...
Moje skóre je 3:3... V troch prípadoch ani motivačný zadok nepomohol a to som ich striedal za každou zákrutou. No jednoducho som to vzdal. Najviac si pamätám, ako som si ľahol na lesnú cestu, asi dvacka do konca, už som nemohol. Asfalt vyhriaty z celého dňa, dopil som pivo, zapálil cigu a za minútu som bol jasný. V spánku som chytal kŕče, končatiny mi lietali, možno si ma niekto aj natočil. Zobudil som sa až ráno. Prvou zvážnicou struhol do dediny, zohnal taxík a prisahal, že už nikdy viac... Mega svalovica ma prilepila na záchod, dovolenku som musel zobrať, no bolo mi toto treba?... Niekedy to je čistá psychiatria, spočiatku pozitívne naladený turista sa mení na zombíka, ktorý prepletá nohami a hypnotizuje horizont. Keby dubák trčal rovno z chodníka, tak si ho nevšimne. Na smerovníky radšej ani nedíva, niektoré vedia celkom vystrašiť. Niektorí nadšenci tvrdia, že po 60 tich kilákoch sa už nedá spoliehať na tréning, to už nie je ani o nohách, ale o hlave... Ak priemerná rýchlosť chôdze v teréne je 5 km/h, čo už celkom musíte slušne valiť, tak to už 12 hodín kráčate... 12 hodín ani spať nedokážem!... A to ste ešte slušne v kľude nepili, nejedli, nečurali, neblúdili, neleje, nemrzne, nič vás nežerie, všetko sa darí, najlepší scenár. Chvalabohu, že batoh váži iba tri kilá a na nohách máte tenisky. Ak udržíte tempo, tak vás ešte čaká ďalších osem hodín... A ak sa niečo poserie, tak zrazu sa to navýši o ďalších päť. A v tomto okamihu začnete trošku blbnúť... Osobne mám najväčšie stresy z toho ako pôjdem domov. Spoliehať sa na železnicu, tak to radšej idem pešo. Autobusy porušili, a ak aj nejaký zostal, tak pôjde až na obed. Zavolať zásahovku nemôžem, nie je signál... Alebo kto zaleje papriky... Sú to maličkosti, ale taký guľáš sa v tej makovici nazbiera, až hrôza... Tu pomôže iba štamrlík... Vlastné zdroje ste už určite vyčerpali za bieleho dňa, ale organizátor vie, čo sa patrí. Na kontrolne stanovištia naskladal posádky, ktoré už majú niečo za sebou, a tak vedeli poskytnúť prvú pomoc pred súmrakom... To tiež nikdy nezabudnem ako ma preliečovala partia dobrovoľných požiarnikov zo Sološnice...
Je to ako droga... Ten alkohol určite, rovnako ako mariša, ale ja myslím tú chôdzu. Mám to fakt rád. Či sa už iba tak motať, alebo niekam ísť... Pred dvoma týždňami som na stovke ponožky oprel o pníček, päty sme chladili v potoku a dnes sa mi zasa lýtka zapaľujú. Juj, šiel by som zasa nejakú stovečku odkrútiť. Možno aj nejakú výživnejšiu päťdesiatočku... Celkom sa teraz cítim nabombovaný... Celý máj som chodil do roboty pešo, 300 kilákov dohromady natočil, predávkovaný magnéziom, strečingom som to zregeneroval každý večer, samozrejme nechýbal čapák. A nezabudnúť na kríže! Najmite si trénera, aby s vami odcvičil hyperextenzie, ja zadarmo neradím. Tepláky treba nosiť vysoko, tričko zakasané. Budete vyzerať ako debil, ale platničky musia byť v teple. Za jún mám už dvesto. Ako vytopilo Petržalku, nikde nejdú výťahy, takže trénujem aj výškové metre. Našiel som si novú krčmu, päť kilometrov od domu. Niekto by to prebehol na aute za pár minút, no mne treba hodinku. Nazad si spievam...
Chôdza je najprirodzenejšia ľudská aktivita. Síce keď vidím ako sa niektorí ľudia presúvajú, tak som v šoku. Určite by som ich nechcel vidieť pri iných pohybových aktivitách, v akejkoľvek polohe. To by bol škandál a nočná mora... Mimochodom, chôdza prezradí aj to, aký je človek v posteli. Fakt, na to sú normálne vedecké štúdie. Dokonca, podľa chôdze sa dá zistiť, či niekto mal v noci sex... Mal by byť vychectaný, ale to od chrbta nevidíte... Vo všeobecnosti, odborníci tvrdia, že človek by mal denne urobiť 10 000 krokov, to je zhruba 7 kilometrov. To je také všeobecné minimum... Keď už som pri tých číslach, tak polhodina denne na nohách vraj zredukuje depresiu o 36 percent. A kardio prúsery o 40! Svižná polhodinka spáli 200 kalórií a ešte aj spomalí starnutie o 21 percent... A 80% ľudí má syndróm kratšej nohy, u mňa je to ľavačka. Tak bacha, aby vas neťahalo do strany a nechodili ste dookola... No kto by nemal rád odborníkov, keď takéto dôležité informácie ponúkajú... Nepýtajte sa ma ako to vyrátali, ale ja osobne, keby som bol mladší, vedec, tak kašlem na výskum infarktu, radšej zháňam dotácie na ten sex. To by bola diplomovka roka...
Takže keď sa vrátim k pôvodnej téme, tie turistické ultra pochody na sto a viac kilometrov, ich história, organizácia a všeobecné pocity, tak jeden kámoš spomínal, že skúšal zasexovať počas trasy. A aj po. Samozrejme som zisťoval detaily, chlapi si takéto veci radi zdieľajú a preháňajú... Že prvý pokus, jeho motivačný zadok mal nejaký trápny problém, nejaké obavy a podobné lacné výhovorky. A ten druhý, to zasa mal problém on. Ale že to ostane medzi nami.
Takže čo treba urobiť?
Je jedno či máte nohy do X, alebo ako keby ste sa mesiac plavili na sude. Treba ich začať používať. Už sme stratili schopnosť narábať rukami, 78% ľudí by nevedelo chytiť sekeru, zvyšok by si zaťal do kolena. Tak tie aspoň tie nohy ešte aspoň chvíľku udržme v normálnom stave a nech slúžia na to, na čo sa vyvinuli... Hodinka denne nikoho nezabije a kto tvrdí, že nemá čas, tak klame. Chôdza má blahodárne účinky asi na všetko a ešte aj ušporíte korunu na benzíne. Ak nemáte s kým, kľudne aj sólo. Aspoň môžete beztrestne hľadať motiváciu... Výkonnosť sa bude postupne zvyšovať a časom si trúfnete aj na dlhšie trasy, kľudne aj tie 24 hodinové stovky. Tú prvú pôjdete iba prežiť, tie ďalšie, už aj niečo zažiť.
Vážení priatelia, pochodom vchod a prajem pekný deň
