Ostrý kopček, na konci je taká pravouhlá, ľavotočivá. Bacha, značku ktosi zrecykloval, tú zákrutu zbadáte na poslednú chvíľu. Zvodidlo svedčí o tom, že nie som jediný, kto tam už vystrájal podobné blbosti... Na túto mladícku nerozvážnosť som sa zodpovedne pripravil. Gumy som nahustil na desať atmosfér a kým som čakal na priaznivý vietor, dal som si iba dve pivká. Poriadne dupať do pedálov som začal už na parkovisku. Naskočil som na cestu už celkom rozbehnutý, ešte pred pokusom som na asfaltku načarbal výkričník, ako miesto, kedy už musím začať brzdiť a moja trajektória viedla v menej rozbitom protismere... Ale poviem vám, žiadna sranda. Na pol ceste som sa zrazil s čmeliakom. Neviem ako skončil on, ale najprv som si myslel, že to bol orol. Alebo, že ma do hlavy trafil nejaký poľovník. A ešte dobre, že bolo sucho. Lebo jeden výtlk ma na záver trošku roztancoval...
Profi pelotón sa deväťdesiatkou z kopca rúti celkom bežne. Keď sa sprievodná motorka, v alpských etapách, zavesí niekomu na galusku, tak na prístrojovke zasvieti pohodlne aj stovka. Preteky Okolo Švajčiarska bežne ponúknu zjazdík, kde najväčší machri vypnú pud sebazáchovy a svištia 120 km/h len taký fukot. Keď organizátori zistili, že im tam nejaký teenager prášil 135kou, tak si sadli s medzinárodnou úniou a sľúbili si, že v ďalšom ročníku im tieto šialenosti prekazia a zvýšia bezpečnosť pretekárov na maximum. A tak zakázali posed na rúre. A ešte pridali retardér v cieľovej rovinke. A jazdci už nemôžu čurať kde sa im zachce a bidóny hádzať do garádov v ktorejkoľvek dedine... Človek by od tejto inteligencie čakal, že im dajú inú trasu. Serpentínový zjazd alebo niečo podobné, ale to musí vykapať aktuálna správna rada. Alebo tam nominovať bývalých cyklistov. Síce aj na rovine sa dá kvalitne prizabiť, ale v nižšej rýchlosti je ešte aspoň šanca, že človek skončí aspoň na tom vozíčku...
Na červené čísla už treba robustnejšiu mašinu a trať s ostrejším sklonom. Aktuálny šialený rekord, 167 km/h, vytiahol típek zo sériového horského bicykla. Určite neprišiel do Dekáča a nezvesil zo steny prvý, ktorý uvidel. Ale skoro... Na tieto zábavky potrebujú hlavne nejakú slušnú zjazdovku, najlepšie sopku. Mesiac tam s kamarátmi poctivo zbierajú všetky väčšie šutre, likvidujú krtince a tiež čakajú, ako zafúka... Kto mal minimálne trojku z fyziky, tak určite aspoň tuší, že keby sa niekto spustil aj z Everestu, tak mu to je prd platné. Zrýchľovať sa nedá donekonečna. Kto neveríš, tak sa teda vystrč do pol pása cez šíber na diaľnici... Tie upravené špeciály, ktoré roztiahne a potom rozráža vzduch nejaký športiak, to už nemá nič spoločné s cyklistikou. Ale aj tieto limity niekto musel skúsiť... To sa robí tak, že na nejaké lepšie Ferrari namontujú skleník a nájdu si nejaký pokojný flek na nemeckej diaľnici. Cyklista tam vlezie, nulový odpor vzduchu a ani nevie ako, ide skoro tristo. Keby vybočil z toho závetria, tak mu turbolencia strelí takú facku a už ho nikdy neposkladajú. Rovnako musí dávať pozor, aby ho to nevcuclo. Pri týchto tlakoch, sa v hákoch už prejavuje aj sací efekt. V tejto variante najrýchlejšiemu namerali 296 km/h. Podľa mňa zbytočnosť, ale nejdem do toho rýpať.
Ale vráťme sa naspäť na zem, na planétu Sagan. V roku 2017, keď Peťo ešte mal nohy na ktorúkoľvek bedňu, tak mu v nejakej francúzskej dedine namerali 76,2 km/h. Ešte dobre, že to boli preteky. Lebo keby tam vletel v bežnej premávke, tak ho cvakne kamera a zrejme by dostal poštou pozdrav od policajtov. Takýto turbo výkon musí doručiť iba jeden za deň. Trvá to tak desať sekúnd, ale aj tak je to poriadny kúsok...
Ale poďme sa pozrieť ako rýchlo sa jazdí taká etapa. Väčšinou sa začne niekedy okolo obeda, najprv prejazd mestom a ostrý štart. O pol piatej sa blížia do cieľa... Denný priemer je hravo cez 42 km/h. Ako boli tu aj väčší frajeri, dvadsať rokov dozadu a ani sa pri tom nespotili... Síce nasypaní ako draci, ich krvné vzorky musia v labákoch otvárať za prítomnosti ozbrojenej ochranky, ale ukážte mi čistého športovca... 42 kilometrov za hodinu...Tí chlapi sú neskutoční. Ja stále tomu nechápem, ako je takéto tempo a ešte v lete, vôbec možné...
Skúste si v aute prepnúť tým čudlíkom pod volantom a kuknúť na palubnom počítači, že koľko máte priemernú rýchlosť. Napríklad, keď sa vydáte krížom cez Slovensko. Kľudne aj po diaľniciach. Budete prekvapení... Raz som robil taký experiment. Vyrazil som z Tatier, vlakom, že idem skúsiť ten predražený štátny zázrak. A Sagan vyštartoval z Milána. Že či budem skôr v Bratislave, ako on v San Reme... A pozeral som to online. Na vlastných dátach, lebo wifi vo vagóne bolo asi len promo... V zabednenom kupéčku prdla klíma, smrádek ako v kafilérke, Peter sa zo sedla kochal prírodou na čerstvom vzduchu a chechtal sa s Valverdem. Pri Zelenej vode sa rušeň rozhodol, že už stačilo. Asi mu došlo uhlie. No to Sagan už klesal k moru za slniečkom a vykecával sa s Nibalim... On už bol dávno v cieli, osprchovaný už ležal na masáži, no ja som ešte stále stál v uličke na jednej nohe. Nakoniec mi dal hodinu... Neviem ako on, ale ja som ešte dva dni bol z tej cesty rozbitý... Nejakí vedci zistili, že aj oholené nohy u cyklistu vedia dosť pomôcť. Vraj ide o minúty!... Kto vie, ak ešte niekedy náhodou poctím tú našu slávnu železnicu mojou návštevou, či si aj plešinu na komplet žiletkou neprebehnem.
Určite ste zachytili, že za špecifické výkony sa udeľujú aj rôznofarebné dresy. To ten Sagan hlavne spropagoval. Inak by si veľa ľudí myslelo, že sa ten zelený iba niekde v tráve vyváľal... A určite neviete, že okrem toho majstrovského, žltého, existuje aj žltá stužka. Inšpiráciu pobrali od námorníkov, ktorí súťažili o to, kto skôr prekľučkuje pomedzi kryhy a prepláva Atlantik. Tí mali modrú... Aktuálnym držiteľom je môj obľúbený klasikár Phillipe Gilbert. Sympatický Belgičan, ktorý viac ako 220 kilákov frčal priemernou rýchlosťou 50,63 km/h... 50,63 kilometrov za hodinu. Trošku mu fúklo do chrbta, ale on šlapal päťdesiatkou viac ako štyri hodiny vkuse. Píšem to ako pre retardovaných, ale aby to bolo všetkým jasné. V pondelok ráno, na trase Trnava – Bratislava, to je rýchlejšie ako auto! Predbehol by ho iba prezidentský bavorák, alebo podobné teľa. Ale tých lúzrov každý slušný vodič vytrúbi a ich ctenej posádke ukáže fakera! A Gilbertovi by tlieskali...
Pri týchto číslach, si laik musí povedať, že týždeň starý rekord v hodinovke na velodrome by taký Gilbert dal aj s prstom v nose. Na ovále, v hale, klíma, sólo jazda, žiadny protivietor alebo domestik, ktorý by im kryl chrbát A točíme vkuse dookola... Aj v tejto zábavke sa predháňajú, kto prejde za hodinu viac kilometrov. Je to jedna z najprestížnejších disciplín, rešpekt každému, kto to čo i len skúsi. Podľa všetkých absolventov, vraj to bola jednoznačne a bez debaty najdlhšia hodina v ich kariére. Vyžaduje si to maximálne vyrovnaný a intenzívny výkon. Nedá sa poľaviť ani na pár sekúnd, inak je to všetko v háji. A už nikdy viac, že radšej sa pôjde potiť do emirátov ako ešte raz skúsiť túto psychózu.
Angličan Daniel Bigham, ktorý v top teame Ineos Grenadiers na polovičný úväzok lepí defekty a centruje osmičky, nedávno vytvoril hodinový svetový rekord - 55,54 km. Takže ďalší chlapík, ktorý ak dochádza z Trnavy do nejakého korporátu na Dunaji, tak aby stihol meeting, pôjde radšej na bicykli... Mám rád tieto preteky. Hlavne pre tie minimálne rozdiely. Predchádzajúceho rekordéra, špičkového tempára Victora Campenaertsa, predbehol o smiešnych 400 metrov. Na takej dlhej štreke to sú niečo ako milimetre. To je niečo podobné, ako keď po týždni jazdenia kdesi v Taliansku, bola medzi Rogličom s Yatesom jedna sekunda rozdiel... Na tých tisíc kilometrov to robí iba zopár krokov... A už sa všetci môžeme tešiť na kráľa časovky, Filippa Gannu. Vraj sa už nejaký ten piatok poctivo pripravuje, na svoju hodinovku. Tipujem ho na titul, ale dúfam, že s odretými ušami, max na 56 kilometrov.
Si poviete, že s takým špičkovým bicyklom mu to ide úplne samo. Galusky ako žiletky, ultraľahké materiály, aerodynamika v každej trubke, aj oblečení sú ako Marťania. Áno, je na tom niečo pravdy... A viem to porovnať. Mám doma identickú mašinu, na ktorej pred tridsiatimi rokmi dominoval toreádor Miguel Indurain a potešil som sa aj modelom, ktorý bol v móde, keď Peter vyhral v Paríži prvú bodovačku. Tá retro hrdza mokne na balkóne, jazdí to aj po lese, po lúke, nikto mi to nechcel ani ukradnúť... Ten drahý karbón sa furt kazí a servis ma stojí majland. A čo sa týka rýchlosti, osobák z paneláku do roboty a aj ten pamätný najrýchlejší zjazd od bordelu som zaknihoval na to staršom...
Keď načrieme do histórie, tak okrem tých nadopovaných rakiet z prelomu tisícročia mi nedá nespomenúť aj univerzála s genetikou od pána boha. Sem tam tiež pozitívne testovaného, samozrejme nespravodlivo, kanibala Eddyho Merckxa. V počte víťazstiev sa na neho nechytá nikto, čo sa týka rýchlosti, v určitých štatistikách iba Mark Cavendish... Eddy vytvoril v Mexiko City v roku 1972 hodinový rekord 49,431 km/h. A nikto ho neprekonal až do 2000. Vraj keď preťal cieľovú pásku, tak ho okamžite kleplo a na týždeň prestal chodiť... V roku 1972... 49 kilometrov... Keby som niekedy zašiel do rodičovského domu, tak v šope by som ešte možno vyhrabal bicykel z tejto éry. Určite tam niekde ešte taký máme... Keď ho zreparujem, ktovie, koľko by to vytiahlo z toho Príslopu...
Kto po tomto článku nemá chuť vyskočiť do sedla a dať si ľahkú dvacku po hrádzi, tak ten nech kvasí na gauči a nenávratne kysne. Zvyšok, šup šup, tretry cvaknúť a zraz je pri cyklo stánku pod Prístavným mostom... Zamakáme, poočumujeme nové bicykle, aj nové baby, dáme dva čapáky a fofrom domov, lebo ide španielska Vuelta! Ej veru, tento ročník bude zaujímavý, neviem neviem, či Roglič obháji... Inak, či tam leje alebo je teplo ako v pekle, idú priemer 43 km/h. A v tej rovinatej etape to zdvihli na 47!
47 kilometrov za hodinu... Na bicykli...
Vážení priatelia, namažte reťaze, kopnite do pedálov a prajem pekný deň.
