Zdravím ťa milý čitateľ.
Toto je môj prvý článok. No, v skutočnosti nie úplne prvý, ale prvý na blogu sme. Samozrejme už mám za sebou nejakú ranú tvorbu v podobe výhražných dopisov hlučnému susedovi, alebo oznamovacích letáčikov elegantne vloženými za stierače auta, ktoré vtipnou formou a s ľahkosťou naznačovali dotyčnému že by si mal zopakovať základy parkovania v autoškole, prípadne odporúčanie navštíviť očného doktora, ktorý by mu navrátil zrak zo zadnej časti jeho tela späť na tvár kam patrí.
Nie vždy sa ale moje texty stretli z pochopením a predpokladám že ani v tomto prípade neprebudia v ľuďoch samé láskavé reakcie. Avšak som rád že existuje, a je mi k dispozícii takáto forma prejavu, ktorú sa chystám zneužiť. Teda pardón, myslel som využiť. A ak budú hviezdy v správnej koštelácií, tak sa možno nájde pár ľudí, ktorým sa nad mnou stvorenými riadkami aspoň trochu zodvihnú kútiky, alebo aspoň tlak.
Nedeľa. Deň tak krásny a pochmúrny zároveň. Rozhodol som sa mu venovať svoj vstupný článok. Nie preto že by som nemal o čom inom písať, ale v skutočnosti momentálne naozaj nemám o čom inom písať. Avšak je to téma, ktorá dokáže rozdeliť ľudstvo na dva tábory, podobne ako všetko ostatné v dnešnej dobe na čo si len spomeniete.
Pre mňa tento deň odjakživa znamenal koniec víkendu. Bez ohľadu na to či sa práve začala , alebo či sa chýlila ku svojmu koncu, znamenala príchod niečoho strašného. Niečoho čomu naši starý predkovia, a vlastne aj ľudia dnešnej doby hovoria PONDELOK. Len pri písaní toho slova mi na hánkach a chrbte nabiehajú zimomriavky. Ale o tomto tragickom dni kalendára možno niekedy nabudúce. Keď som bol ešte mláďa mala nedeľa zvláštne čaro. Na jednu stranu som vedel že sa niečo krásne končí, ale pritom som neprepadal panike. Práve naopak. Snažil som sa z nej dostať čo najviac, však predsa je ešte víkend a čo bude zajtra to nechám na moje budúce ja. Ach áno, boli to nádherné chvíle. Rád sa k nim v myšlienkach vraciam. Ale iba v myšlienkach, pretože vrátiť sa do tej doby, keď môj názor bol braný v úvahu asi ako topenie sa ľadovcov štrnástom storočí, by sa mi v skutočnosti naozaj nechcelo. Ale je potreba poukázať na pocity dieťaťa, ktoré prežíva nedeľu. Tá detská myseľ, nevinná, čistá bez uvedomovania si následkov. Povedzme si na rovinu, tento opis sedí aj na niektorých dospelých. Každý nejakého podobného spiatočníka určite poznáme. A ak nie vy, tak ja áno. V poslednej dobe si ich začínam všímať, a je strašidelné koľko sa ich zrazu predo mnou vynára. No nič. Vráťme sa k téme. Takže dieťa prežíva nedeľu ako víkend. A tak by so aj malo byť. Nebezpečne sa pohľad na ňu mení, až keď zo školských lavíc prejde človek do zamestnania. Vtedy už nič nebude ako predtým.
V tento okamih sa mení nedeľa na niečo podobné ako jazda na šialenom kolotoči. Jazdu si síce nepamätám, ale ten pocit po nej je strašný. Neviem či mám vrátiť obsah žalúdku matke zemi, alebo si len niekam sadnúť a počkať v kľude kým to prejde. Áno vážení. Toto je nedeľa pracujúceho človeka. Aby som bol presnejší pracujúceho človeka, ktorý svoju prácu neznáša. Sú ľudia, teda počul som o nich, ktorí svoju prácu milujú. Víkend je pre nich stratení čas a už sa tešia späť na pracovisko. Pre nich je nedeľa iba prekážka, ktorú musia pretrpieť aby mohli byť znovu štastní. To však ja nie som. Momentálne zamestnanie ma natoľko psychicky vyšťavuje, že návrat po víkende je niečo ako kastrácia bez umrtvenia. Viem možno si hovoríte že je to silný výraz, ale nemáte pravdu. Momentálne je nedeľa večer 22:15, a ja čím ďalej tým viac pociťujem v bruchu divné stavy, ktoré som predtým pociťoval iba po pikantnom jedle. Keď zažívaš takéto stavy jednoducho zmeň prácu poviete si. Áno, plne s Vami súhlasím. A preto na tom každý deň pracujem, pretože chcem aby pre mňa nedeľa bola znovu to čo si zaslúži, plnohodnotný deň voľna a už nikdy deň nevoľna.
Ak ste dočítali až sem ďakujem za pozornosť a teším sa opäť nabudúce, a verím že už pri pozitívnejšej téme. Tak zatiaľ sa majte pekne a užite zvyšok nedele.
