„Samo, nelez do vody! Zostaň pri maminej sukni a stráž telefón!" kričí z vody mladý potetovaný muž, objímajúc sa mladou mamičkou.
„Samo, nelez tam, rozjebeš mi tie šľapky!" Tieto slová ma prebrali z letargie a hodila som okom smerom k scéne. Samo v dospeláckych šľapkách stojí po členky vo vode.
„Samo, Krista Ti! Tak Ťa zmlátim!" To už sa ozvala vychádzajúc z vody aj matka.
„Čo si mi nepovedal, že zvoní telefón?! Kázala som Ti, aby si ho strážil!
Matka telefonujúc odchádza zo scény.
Mladý muž po tom, čo mu objekt záujmu vyplával na breh, vychádza s nevôľou tiež z vody a nezabudne sotiť Sama do vody. Chlapec sa na sekundu stráca pod hladinou, ale keďže je blízko brehu, rýchlo sa vynára. Od prekvapenia nestihol zavrieť pusu a so zakuckávaním sa rozplače ako dieťa pri pôrode.
Muž mu nezabudne pripomenúť: „Aspoň sa naučíš plávať!"
Chlapec volá na mamu, zaneprázdnenú rozčúleným telefonovaním pri vzdialenom bufete. Vylezie z vody a kráča k nej.
„Čo reveš?! No a čo? A čo Ti pomôže teraz revať?!"
Odvádza chlapca kus ďalej po pláži, kde je lepší vstup do vody a necháva chlapca na brehu.
„Tu zostaň a za päť minút príď za mnou."
Mama odchádza späť do bufetu za kamarátmi.
Ani po dvadsiatich minútach si chlapca nik nevšíma.
Pri predstave ako mi mladý muž jednu natiahne, keď by som chcela zmeniť scenár tejto tragédie, sa neodvážim ani pípnuť.
Asi som veľmi slabý scenárista.
P.S.: Boli bieli.
