Ako správne aportovať petardy.

Keď sme sa prisťahovali do mesta Z, zachovala sa sovietska obyčaj odpaľovať na Nový rok množstvo legálnej i nelegálnej pyrotechniky. Zábavnej i menej zábavnej. Poskytovala veľkolepé divadlo nie len na oblohe. Stačilo z balkóna zahodiť "aktivovanú" petardu čo najďalej - presne podľa návodu. Napriek tomu, že väččšina z chlapov je bývalých vojakov a presne vie, ako ďaleko to treba zahodiť, následky sú rôzne. Jeden zo susedov - Jozef - už napríklad nemá palec a pol dlane. Ešte na začiatku, keď bolo tiež snehu psovi po uši a gazdovi po vajcia, hádzali sme takto veselo petardy z balkónov. Môj sused Stanislav z vedľajšieho vchodu sa snažil venčiť jazvečíka Breda, ktorého za prvé nebolo v snehu vidieť a za druhé, vrhal sa po všetkom, čo bolo v pohybe, t.j. aj letelo. Takže aj po petardách... Vrhli sme jednu - megapetardu - ale stal sa zázrak a - nevybuchla. Dopadla hlboko do snehu a nič. Bred ( jazvečík ) po nej vyštartoval a schytil ju do tlamy, radostne ju aportujúc gazdovi. Zrazu mu vypadla. Keď sa ju snažil v hlbokom záveji vyhrabať, zrazu sa ozvala mohutná detonácia a psa zahalil oblak dymu. Pes v predsmrtnom kŕči zostal ešte pár hrozných sekúnd stáť ale potom sa prevalil na chrbát, labkami strnulo hore... Sused - majiteľ psa vydal neuartikulovaný zvuk a vyrazil smerom ku psovi. Pes stále zotrvával v polohe ležiaceho strelca a nehýbal sa. " Ty si mi zabil psa ! " vykríkol sused a vzal ho na ruky. Pes stále nereagoval. Odniesol si ho domov a vraj asi až po hodine kŕč psa povolil, čo sa prejavilo tým, že urobil peknú mláčku... Bol to smutný Nový rok. Komunikácia medzi psom Bredom a gazdom začala asi až po dvoch týždňoch, keď pes začal počuť na jedno ucho... Komunikácia medzi psom Bredom a mojím mužom začala asi po roku, keď na neho prestal útočiť, hneď ako ho zbadal. Aké poučenie z toho plynie ? Pri akýchkoľvek oslavách , kde je prítomná pyrotechnika, presvečte sa najskôr, či tam nie je prítomný pes, ale hlavne - jeho majiteľ.