Krásna Peržanka, asi dvojročná, trochu arogantná, jedno očko modré, druhé do oranžova. Zvláštna trikolóra srsti. Majiteľka ju priniesla na utratenie s tým, že s mačkou sa už nedá vydržať, nedá sa česať, ani strihať, že bije ( doslova ) ich deti, zožrala kanárika, močí do drezu , "serie" po byte a robí - bordel... Žiadny iný dôvod neudala.
Akurát som vedľa za parapetom mala na stole psíka, ktorému som brúsila zubný kameň. Tak som len čakala, ako kolega zvládne tú - ženskú, ktorej hlas naberal na obrátkach a hlasitosti. Nesúhlasila so žiadnym alternatívnym riešením, odmietla mačku darovať niekomu inému - vraj sa jej aj tak vráti a ešte ju budú ohovárať. Evidentne eutanáziu považovala za menšie zlo.
Nakoniec sa dohodli, že žena mačku nechá u nás v našej prenoske a my že ju utratíme .
"To nemyslíte vážne! "opýtala som sa, keď ženština v rádoby-norkovom kožuchu vyplávala spokojná z ordinácie. Mačku pred ňou kolega musel uspať, akože už ide na utratenie (!). Inak by sa jej ( majiteľky )nezbavil.
"Pst!" kolega zdvihol varovne prst. Počkal asi pár minút a potom zdvihol telefón.
"Marienka, mám pre teba tú Peržanku čo tak dlho zháňaš namiesto nebohej Micinky, ale je trochu skľudnená...to aby Ti ziesla dlhšiu cestu autom...Dones si pod ňu deku...Kedy? ...Tak fajn..."
Uzavriem to. Mačka žije šťastne už pár rokov - v inom meste .
