Doteraz som si myslela, ako je v dnešnej generácií všetko stratené a o tej podo mnou ani nehovorím. Ako je pre mladých ľudí hlavným cieľom opiť sa, niekedy až do bezvedomia, fajčiť, vyskúšať čo najviac nových vecí a v lete chodiť na každý jeden festival a skákať v prvej rade na koncerte svojej obľúbenej kapely s pivom v ruke. Nehovorím že sa mi takáto predstava nepozdáva (mlado, divoko, slobodne,..), ale..
po dlhom predlhom dni si vyjdem von. na dve hodiny. chodím do školy a nemám toho málo. popritom som si ako správny študák našla brigádu v ktorej pravidelne trčím minimálne 4 hodiny a pravdou zostáva fakt že si tam "šunky neváľam". popritom mám nejaké tie záujmové činnosti a chodím domov unavená. a to nie ešte nie som na výške. čo ma však fakt hnevá je, že keď si už ten čas na priateľov nájdem, aby som si aspoň na chvíľu oddýchla, presne to je tá doba, keď staré tety (čím nechcem hádzať všetky do jedného vreca ale predsa) sa idú prechádzať alebo si len tak sadnú pred činžiaky a prehľadávajú hocikoho, koho by mohli za niečo počastovať fakt nemilými slovami.
Život na psychiatrii by sa mi páčil. Dlhé chodby s neónovými svetlami a bielymi stenami, malé izby vedľa seba za ktorými je plno príbehov a myšlienok víriacich v hlavách ľudí. A pokoj. A pochopenie. Fakt je že psychiatrie nie sú plné bláznov, skôr ľudí čo vnímajú veci také aké skutočne sú.
Krásny citát z ešte krajšieho filmu. Kto nevidel Atlas Mrakov - odporúčam! No nie o tom som chcela. Človek by si myslel že je to hlúposť, veď každý pozná vetu do tej istej rieky dvakrát nevstúpiš, alebo že sa na svojich chybách učíme, ale čo keď sú to banality, "mláky" do ktorých vstupujeme zas a znova na vlastné riziko s jednou jedinou myšlienkou hlave, veď teraz sa mi to už snáď prepečie, teraz to už žiadne následky mať nebude.
Na živote je tak krásne to, že nikto do úplného konca nevie, čo sa vlastne stane. Plávate životom, môžete si myslieť že viete presne akým chcete aby bol, čo chcete dosiahnuť ale nikdy si nemôžete byť úplne istí či to tak aj dopadne. Všetky rozhodnutia, ktoré urobíme, dokonca aj to či si zajtra obujem čižmy alebo moje milované kanady, aj to ovplyvní tok budúcnosti. Aspoň to je to v čo ja verím.
počúvam z okolia veľmi veľa názorov na to ako to vlastne je, ale ako všetko, aj sociálne siete majú svoje pre a proti, no otázkou stále zostáva či to viac škodí ako prospieva.
pôvodne som chcela písať o tom akí sú ľudia zlí. ako sa starajú len o seba, neriešia iných, na ulici sa neobzrú. nikoho nezaujíma prečo je henten pokerovaný alebo prečo starý nafučaný dedko kričí z okna na pubertálnych občanov s cigaretou v ruke. nikto nevie že pokerovaný týpek vyrastal na ulici a hoci má len 17, zažil si viac ako hocikto iný. a nikto nevie že starému dedkovi zomrela mladá 25ročná dcéra na rakovinu pľúc pretože začala fajčiť skôr, než vôbec okúsila čo je to život. a potom som si preklikávala net a narazila som na jedno úžasné inšpirujúce video, ktoré aspoň s časti zmenilo môj pohľad na život.
doslovne všetko. to či vstaneme ráno z postele ľavou alebo pravou nohou, to či sa naraňajkujme doma alebo cestou do školy/práce si v nejakej malej pekárni kúpime čerstvé croassanty a aj to či dokola budeme rozdávať úsmev alebo sa uzatvoríme do seba.
Slováci sa len sťažujú na všetko a bla bla bla. A bodaj by nie, keď človek hladuje v podstate od rána, lebo nič nestíha, má len jednu bagetu zo školskej jedálne a keď sa konečne teší na niečo poriadne a teplé, lebo deň sa ešte zďaleka neskončil, to je ten moment keď si uvedomí že nápis na reklame Pizza rýchlo, donáška zdarma je len obyčajný gýč.
Človek by si po náročnom dni, či už mladý alebo starý, chcel sadnúť pred televíznu obrazovku, oddýchnuť si, vyvetrať myšlienky, zasmiať sa pri dobrej komédií či poplakať pri kvalitnej dráme nabitej skvelým hereckým obsadením. A namiesto toho sa dočká tretej série Farmy, osemstopiatej časti Paneláku, alebo v tom lepšom prípade nejakého filmu tretej cenovej skupiny. Cool huh?
