Hneď zrána sme sa vybrali konečne si prezrieť tento najkrajší a najznámejší hríbovitý skalný útvar na Slovensku (a údajne aj najväčší v celej Európe). Vystúpili sme na železničnej stanici v Matejovciach nad Hornádom, a keďže sme sa trošku zakecali, prešvihli sme našu žltú značku a pokračovali chodníkom okolo Hornádu. Tu sa nám naskytol nezvyčajný pohľad. Pri vode sedeli dva psy a očami nás pozorovali. Keďže my sme so sebou na prechádzku vzali takisto našich psíkov, hneď sme ich prichytili na vodidlo. Psy pri vode (predpokladám, že pochádzali z neďalekej rómskej osady) nás stále sledovali. Neprikladala som tomu nejaký väčší význam. Keď sme im už skoro zišli z dohľadu, všimla som si vo vode zvláštnu vec. Najprv som to nevedela identifikovať, ale nakoniec mi došlo, že vo vode stojí jelenica a trasie sa od zimy. Možno si to namýšľam, ale pozerala na nás zúfalo, ba priam ako keby prosila o pomoc.
Čudovali sme sa, prečo neutečie, keď sme si všimli, že bola obkľúčená. Na druhej strane brehu totiž strážili ďalší členovia tejto zvláštnej psej svorky.
Na naše prekvapenie sa onedlho na mieste objavili muži zákona privolaní zrejme miestnymi obyvateľmi. Podarilo sa im odplašiť psov, avšak jelenica bola vystresovaná a bála sa vyjsť z vody. Skúšali ju vyplašiť, ale maximálne ju dokázali dostať o pár metrov nižšie po rieke. Bála sa vyjsť na breh, za ktorým nasledovala rozľahlá lúka pod lesom a niekde ukryté predátory.
Pokračovali sme v našej trase a ešte z diaľky sme videli, že policajné auto tam stále stojí. Podarilo sa nám zazrieť aj psa, ktorý sa zakrádal naspäť k "miestu činu", avšak akonáhle zbadal policajta, ušiel. Ako skončil tento príbeh, to už nevieme. Ako sme však pokračovali ďalej, zbadali sme niečo, po čom nám už nebolo všetko jedno...
Vystresovaná jelenica mrznúca v Hornáde zrejme nebola jedinou obeťou tejto psej svorky. Samozrejme, môžem sa mýliť. Určite si viete predstaviť, že pokračovanie našej trasy už nebolo také veselé ako na začiatku. Osobne som sa bála hlavne toho, ako sa budú správať naše psy a či náhodou nedôjde k stretnutiu s tými cudzími. Cestu sme však zvládli úspešne a konečne som si prezrela ten známy Markušovský hríb.
A aby sme hríbov a húb nemali málo, našli sme ešte jednu zaujímavú, no oveľa menšiu hubu.
Trasu sme ukončili v Markušovciach. Blížiacu sa civilizáciu nám nepripomínali len miestni osadníci, ktorí odhadzovali sekery a skrývali sa za stromy hneď ako nás zbadali. Nánosy odpadkov, ktoré tu priniesla voda boli všade. Na zemi, kríkoch, stromoch...
Aj takto sa dá prežiť nedeľa. A napriek chladnému počasiu či iným nepríjemným záležitostiam, považujem tento výlet za vydarený. Vidieť život v prírode na vlastné oči je nádherné. Takúto príležitosť nemá bežný turista každý deň. Každopádne, mám o čom premýšľať aj dlho po tom, čo som si vyzula vibramy.
