- Hapčííííííí! - kýchla som si. Moje kýchanie nikdy nebolo normálne. Bolo hrozne hlasné a vzhľadom na to, že sme sedeli vo vlaku bez kupé, bolo aj dosť neslušné. Vždy keď kýcham, hodím hlavou dopredu a moje dlhé vlasy letia akoby som pogovala. Nehovoriac o tom, že si k tomu podvedome vždy dupnem nohou. Takže som opäť vzbudila pozornosť celého vagóna. Všetky oči sa na mňa upierali. Niektoré vyčítavo, iné zvedavo. A podaktoré ma sledovali len tak po očku. Ale všetky sledovali.
Očakávala som, že sa nájde aspoň jedna duša, ktorá mi povie tú otrepanú frázu „Na zdravie!“, ale nestalo sa tak. Tak som si popod nos potichu zamumlala „Pardón“ a sadla si opäť na svoje miesto, lebo ani neviem ako som sa pri tom mojom povestnom kýchaní postavila. Človek si zvykne byť stredobodom pozornosti. Niekedy v tom lepšom slova zmysle, niekedy v tom horšom. Všetko jedno.
Milovala som vlaky. Boli pre mňa istou výzvou a takým tým symbolom slobody. Neviem prečo práve slobody. No možno preto, že od mala som snívala po tom, že sadnem si na vlak a zaveziem sa kam len chcem. Nezáväzne. Potom presadnem a pôjdem na iný koniec sveta. A fascinovali ma vo všetkých tých filmoch scény, kde postavy skákali z mosta na vagóny a viezli sa na čierno na uhlí. Alebo na vozoch v sene. Vždy som to chcela skúsiť. Predstava krásnych hrejivých lúčov, štebot vtákov, vôňa trávy, ležanie si na kope sena… Alebo v inom prípadena kope uhlia a počuť pod sebou pravidelné tu-dum, tu-dum, tu-dum. Myslím tým zvuk, ktorý vydáva vlak idúci po koľajniciach. Ak mi rozumiete. Neviem to vyjadriť slovami tak, ako to cítim.
- Hej, haló. Nezasnívala si sa mi tu trošku? – povedal. Ten blázon sa musí ozvať vždy v tej najnevhodnejšej chvíli. Už-už som cítila dotyk vánku na mojej tvári, vôňu trávy… A zas ma prebudil z môjho bdelého snenia. A možno preto som ho mala tak rada. Pripomínal mi, že som stále v realite. A moja realita sa mení práve na môj sen! Teda… Môj sen sa mení na realitu? Ale veď rozumieme si. Sedela som vo vlaku a plnila si svoje sny. Síce som nesedela vo vagóne s uhlím a ani som nezoskočila na ten vlak z mosta, no sedela som v ňom a viezla sa do neznáma. V batohu plno stravy, pár kúskov oblečenia, dvojmiestny stan, karimatka, spacák a veci potrebné na prežitie. Napríklad zubná kefka. Tá je dôležitá. Neverili by ste nakoľko vecí sa môže zísť. Napríklad na umývanie zubov. Alebo ňou môžete umývať prihorené hrnce. Viete niekedy to nejde s obyčajnou žinkou a vodou. Samozrejme žartujem.
- Niečo sa ti nepáči? – opýtala som sa ho a zahľadela sa do tých šialených očí. Modrých očí. Či zelených? Možno to boli sivé. Ale pravdepodobne hnedé. Kto sa v tom má vyznať. Oči ako nebo pred búrkou. A predstavte si pod tým čo chcete. Pretože každý má iné nebo pred búrkou. Boli to prosto oči. A hádam nezáleží na tom, akej boli farby, aký mali tvar, koľko rias a rokov mali. Myslím, že dôležitý bol ten pocit, ktorý som mala pri tých očiach. Boli geniálne. A príliš jednoduché na čítanie. Teda na čítanie jednoduchých nálad, aby som bola presná. Tie zložitejšie sa ta tam už niekde strácali. No napríklad, keď boli šťastné, prisahala by som, že sa usmievali. Že tie oči mali ústa. A smiali sa. Tak hrejivo a krásne. Akoby boli na tej mojej vysnívanej lúke s vánkom vo vlasoch, piesňou na perách a slnečnými lúčmi na pokožke. A keď boli smutné, boli hlboké. Ako more. Tmavé a smutné. Nebolo to ani tak vidieť ako to bolo cítiť. Videli ste tie oči a povedali ste: „Takto musia vyzerať smutné oči“. Alebo neistota. Prekvapenie. To všetko v nich bolo. To všetko sa tam zobrazovalo. Alebo taká vášeň. Tú mám na nich najradšej. Je neskutočne príťažlivá.
- Áno, nepáči. Nudím sa. Ty si žiješ vo svojom svete, sedíš si niekde v oblakoch a kocháš sa okolím, zatiaľ čo ja sedím v starom ošarpanom vlaku plnom sliediacich ľudí a rozmýšľam ako zabiť ďalšie štyri hodiny cestovania. – rozčertil sa.
Milovala som, keď sa rozčertil. Teda aspoň ja to tak nazývam. V podstate sa nehneval ani nezúril, ani nič podobné, len pripomenul jasnú skutočnosť s takým podrývačným tónom a prešibaným úsmevom. Zbožňovala som to. Bolo to také… Neviem to opísať. Do istej miery môžno provokujúce. A neskutočne pri tom vyzeral príťažlivo.
Hneď som však zažehnala svoje myšlienky, ktoré by som už pomaly mohla považovať za hriešne. Bol to len kamarát. Škoda… Och, aká škoda. Šťastie. A veru by som s ním ani nechcela nič viac… Ale chcela. Ticho bude! Neznášam tie svoje hádky v myšlienkach. Je to len kamarát a basta fidli. Nie je nič viac ani nič menej, tak nad tým nebudem premýšľať. Prosto bol tam vo vlaku so mnou a to je dôležité.
-Tak si pískaj. Alebo si pospi. Počítaj ovečky, kresli si prstom na okno, skúmaj hrdzu, žmurkaj jedným okom, lúskaj prstami, žmoľ si papierik, ohrýzaj spodnú peru, previaž si šnúrku v topánke, sleduj život za oknom, počítaj sedadlá vo vlaku, klepkaj si nohami, hmkaj si… Alebo prosto buď ticho a užívaj si to. Mysli. Premýšľaj. Nie je to krásne?
- Ty si blázon. Si úplne šialená. Že ja som sa na toto dal a šiel s tebou na tento šialený výlet alebo ako to mám nazvať. To ani výlet nie je, lebo to by sme vedeli kam ideme. Ale my nevieme ani kam ideme, ani čo tam budeme robiť, ani načo tam ideme. Ale hlavná vec, že ideme. A vlakom.
- Aj ja ťa mám rada. – odpovedala som , síce nepadla žiadna otázka. Uškrnul sa. To je na tom najúžasnejšie. Teda nie to, že sa uškrnul, ale to, že si rozumieme. Slová pre nás v podstate neznamenajú nič. Hovoríme jedno a myslíme si druhé. Pretože si rozumieme. Poznáme sa a istým spôsobom spolu telepaticky komunikujeme. Napríklad pozrieme sa na nejakú vec a hneď potom sa pozrieme na seba. A ja v jeho očiach vidím, že si myslí presne to isté čo ja. A netreba na to žiadne slová. Obaja sa uškrnieme a ideme ďalej. No vieme svoje. Avšak škoda, že mu takto nerozumiem vo všetkom. Len v takých povrchných, nedôležitých hlúpostiach. A v tých vážnych veciach sa v ňom ani za svet neviem vysomáriť. Ale to teraz nie je dôležité. Dôležitá som ja, on, vlak a moje sny. Práve v tom čase na tej koľaji.
