Piaty deň.Vstala som o deviatej.Ani neviem ,ako som to presne odhadla a ani ako som zaspala.Vankúš bol celý mokrý od slz.Ponožka na nohe a druhá pod posteľou.Vezmem do rúk mobil.Nič.Vôbec nič.Rozum premieta všetky detaily.Všetky správy ,čo boli kedy poslané.Všetko,čo som mu kedy povedala.Do riti,to nie je pravda.Kedy sa to skončí?a čo mám vlastne robiť?
Nerobila som nič.Len som bola.Rozum pracoval na plné obrátky,srdce smútilo.Viete najhoršie je to,ked vlastne nič neviete.A nemôžte spraviť nič, aby ste si pomohli.Lebo pomáhať iným to je ľahké a robím to rada,ale sebe samej?To neviem a zdá sa mi,že ani nikdy nebudem vedieť.Je to v riti.Jediná moja reakcia.Verte či nie,napadli ma všetky variácie,čo by som robiť mala.Ale nespravila som nič.Ešte aj to ma napadlo,že si kúpim letenku a odletím za ním.
Zostala som doma.Sama.Bez všetkého .Otvorila som si konzervu s tuniakom a bolo...
