Sú chvíle a obdobia života človeka, keď na neho dolahne únava, kopec povinností, životné okolnosti....
Vtedy, keď sa človek cíti ako požutý, všetko mu lezie hore krkom a sníva o tom ako bude môcť vypnúť, natiahnúť si nohy, nechať sa zohrievať slniečkom a pritom popíjať chutný chladený nápoj, keď už nie niekde na pláži, tak aspoň doma na záhrade, bez výčitiek svedomia, že by mal robiť niečo úplne iné.
A hoci túži po tomto všetkom, možno len v trochu iných obmenách, vie že to ešte dobrú chvíľu nebude reálne a on musí zaťať zuby a vydržať dokonca. Vtedy, keď prestane účinkovať káva, sladkosti už neobalujú nervy do krásneho cukrového zabudnutia, pomáha len kúsok obyčajného, tak často naň zabúdaného a predsa takého neopakovateľného ľudského tepla. Trochu pozornosti, prejav priateľstva, úsmev spojený s objatím, nečakaná sms, či telefonát len tak, bez zjavného dôvodu, či smailík na niektorej socialnej sieti....prosto prejav, že niekto, kto prejavil toto gesto, či už stojí vedľa alebo je tam niekde ďaleko, o vás stojí, myslí na vás a je vaším priateľom.
Tieto maličkosti sú korením života. Dávajú nádych človečiny do automatiky každodennosti. Hovoria, že ešte stále je duša to čo robí človeka človekom. Sú to chvíľky, okamihy, ktoré vyčaria úsmev, pohľadia dušu. Podržia, povzbudia, dajú silu pokračovať.
Ja osobne som asi závislá na týchto maličkostiach, viem byť sama, ale nedokážem byť osamelá. Potrebujem pre svoju existenciu cítiť, že niekto je rád, že ma pozná. Som vďačná za ľudí v mojom živote, ktorý napĺňajú túto moju potrebu. Stoja pri mne, keď sa mi chce plakať. Podajú mi ruku vždy keď sa podknem a spadnem. Vždy su ochotný so mnou vystrájať a zabaviť sa, alebo sa len tak smiať. Ale čo je ešte dôležitejšie, priateľstvo nie je pre nich iba prázdnym slovom, žijú ho každý deň. A ľudské teplo, ktorým zohrievajú moje srdce, je toho dôkazom. Ďakujem....
