Dolomity určite patria k najkrajším alpským pohoriam. V týchto dňoch do nich smerujú najmä lyžiari, ktorých lákajú desiatky vlekov a perfektne upravené zjazdovky od ľahkých až po také, na ktoré sa môžu odvážiť len skutoční lyžiarski majstri.
Rušno je v Dolomitoch samozrejme aj v letnej časti roka. Môžeme sa vybrať na ľahkú prechádzku, ktorá nás odmení fantastickými výhľadmi na dolomitové štíty a veže, ale aj stretnutiami s unikátnou flórou, ktorá sa miestami dodnes zachovala, ale zdatnejší turisti, ktorí majú skúsenosti s pohybom vo vysokohorskom teréne, sa môžu rozhodnúť aj pre náročné túry, dokonca aj na tie najvyššie štíty s kolmými stenami, vrátane najvyššieho vrchu Marmolada (3 342 m n. m.), na ktorého severnej strane je neveľký a jediný ľadovec v Dolomitoch. Za to, že sa môžeme doslova vyšplhať aj na zdanlivo nedostupné štíty, vďačíme vojakom Prvej svetovej vojny. Tí z obranných či útočných dôvodov vybudovali lanami, rebríkmi a kramľami zabezpečené chodníky, ktoré doslova vysekali v tvrdej skale. Miestami v nej vyrúbali chodby, štôlne. Ubytovne si vojaci vysekali aj v ľadovci Marmolady. Väčšina z týchto vzdušných ciest bola po vojne opravená a dnes slúži turistickým návštevníkom. Sú to povestné železné cesty - via ferraty, v nemčine známe pod názvom klettersteig. Turistom je prístupná aj najdlhšia štôlňa Lagazuoi, ktorá má viac ako 1 km. Bez baterky sa však v nej nepohnete.
Prvá svetová vojna v Dolomitoch bola zvláštna. Cez toto pohorie viedol front rakúsko-uhorských a talianskych vojsk, takže mnohí naši prastarí otcovia nebojovali iba na Piave, ale aj v Dolomitoch. Frontová línia v rokoch 1915 - 1917 sa v podstate nepohla a dodnes ju zhruba kopíruje hranica autonómnej oblasti Južné Tirolsko a vlastného Talianska. Napriek tomu, že ani jedna armáda nezískala prevahu, boli to kruté boje. Dodnes sa rozprávajú legendy o horských vodcoch a horolezcoch, ktorí pred vojnou spolu liezli na jednom lane a potom v nezmyselnom zabíjaní po sebe strieľali a vymýšľali najrôznejšie ľsti, aby zlikvidovali nepriateľské sily. Tak napríklad talianski vojaci dokázali vykopať tunel pod nepriateľské postavenie, do štôlne uložil výbušniny a vyhodili ho do vzduchu. Povestná je aj tvrdosť veliteľov, rovnajúca sa tvrdosti dolomitu. Nie každý vojak našiel v sebe dosť odvahy, aby liezol po kolmých stenách. Trest bol nekompromisný - zastrelenie.
Pred 95 rokmi, 13. decembra 1916, zasiahla do bojov v Dolomitoch príroda. Po prívaloch snehu spadlo niekoľko lavín, ktoré pochovali okolo 10 000 vojakov na oboch stranách. Určite viac mužov na tomto fronte zahynulo kvôli drsných prírodným podmienkam ako guľkou nepriateľa. Navyše ku koncu vojny dochádzali aj potraviny. V jednom článku som sa dočítal, že priemerná váha rakúskeho vojaka v roku 1918 bola len 50 kg!
Túry Dolomitmi nám teda ponúkajú nielen malebné panorámy, ale aj dôvod na tiché zamyslenie sa nad tým, aké zverstvá (zvieratá, prepáčte ten výraz) je schopný človek vykonať. Turistické chodníky vedú k pamätníkom obetí, ale aj k zvyškom kasární, zákopov a ani dnes nie je problém priniesť si ako suvenír zhrdzavenú nábojnicu, kúsok ostnatého drôtu či inú pamiatku na Prvú svetovú vojnu.
Reprodukcie sú z informačných tabúľ alebo z netu.
