Obyvatelia Slatinky by mali oslavovať. Veď tohto roku je tomu 625 rokov, čo sa táto dedinka prvýkrát písomne spomína. Ale bude mať kto oslavovať? A bude vôbec na oslavu chuť, keď nad dedinou už viac ako polstoročie visí neľútostný ortieľ, keď sa jej pôvodní obyvatelia rozpŕchli do sveta, aby nemuseli počuť umieračik?
Vari od čias legendárneho Feketeho spred dvesto rokov nezažil Zvolen väčšiu tragédiu, ako je tá, ku ktorej došlo pred troma týždňami. Skrat jednotlivca? Zrejme. Ale mnohí - aspoň podľa toho, čo počúvam okolo seba - vidia v trojnásobnej vražde výsledok chorobného stavu celej spoločnosti a nechcú, aby sa život u nás stal kovbojkou. Aj preto tie tri otázniky a tri výkričníky.
Predvčerom som sa presvedčil, že nepoznám slovenské pomery. Aspoň čo sa týka bezpečnosti. Rád sa dám poučiť tými, ktorí sú v tomto smere zbehlejší.
Kto sa dopustí slovne alebo fyzicky, verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom hrubej neslušnosti alebo výtržníctva najmä tým, že... b, hanobí štátny symbol... potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
Hoci moja otázka je možno skôr prvoaprílová ako predvianočná, po dnešnej mojej skúsenosti musím napísať, že je aktuálna a bojím sa, že bude ešte aktuálnejšia.
Zásadovosť sa ani dnes "nenosí", zatiaľ čo prispôsobivosť má zelenú. Aj k takému názoru ma priviedol malý pohľad do slovenskej minulosti. Skĺznuť od jednej povahovej vlastnosti k druhej nie je zasa až taký veľký kumšt. Pritom to nemusí byť iba vekom.
Malé zamyslenie na okraj jednej rannej ľúbostnej serenády obyčajného čierneho drozda, s ktorým si príroda trošku "zahrala".
Hoci sa slovo „ujo“ v ostatných rokoch dosť zosmiešnilo, Ľudo Zelienka sa zaň zaručene nehanbil. Práve naopak, bol to človek, ktorý rád rozdával smiech, a to najmä ako ľudový rozprávač Ujo z Detvy.
Nie je síce pekné špiniť si do vlastného hniezda, ale chcem sa podeliť s mojou najnovšou skúsenosťou, keďže môže byť poučením aj pre iných. Možno to všetko vyznie smiešne, ale pre zainteresovaných to smiešnym vôbec nie je.
...alebo sra... musí byť, aj keby na príspevok do eurovalu nebolo. (Malé variácie na ľudovú nôtu). Aby som vyplnil perex, píšem xxxxxxxxxxxxx Stačí?
Malá spomienka na časy pred štyrmi desaťročiami, alebo na to, ako sme strážili mierový život pracujúceho ľudu v našej socialistickej vlasti.
Normal 0 21 MicrosoftInternetExplorer4 /* Style Definitions */ table.MsoNormalTable {mso-style-name:"Normálna tabuľka"; mso-tstyle-rowband-size:0; mso-tstyle-colband-size:0; mso-style-noshow:yes; mso-style-parent:""; mso-padding-alt:0cm 5.4pt 0cm 5.4pt; mso-para-margin:0cm; mso-para-margin-bottom:.0001pt; mso-pagination:widow-orphan; font-size:10.0pt; font-family:"Times New Roman";} Ak by sa do Zvolena vrátili sovietski vojaci, mohli by sme ich privítať v Dome oficierov sovietskych. Tak to hlása nápis na jednej z budov na sídlisku Podborová. Určite by však pri pohľade do jeho vnútra nevýskali od nadšenia, lebo po dvadsiatich rokoch by našli budovu zdevastovanú, s akou sa nestretli azda ani na rodnej Sibíri.
Dnes (26. septembra) je Európsky deň jazykov. Pri tejto príležitosti si dovolím upozorniť na esperanto, jazyk, ktorý sa síce nevyvinul prirodzenou cestou, nie je jazykom národným, ale umelým, no získal si vo svete popularitu a dnes ho využívajú údajne asi dva milióny ľudí.
Pred dvoma storočiami písal dejiny Európy Napoleon. Útok na Rusko však znamenal nielen stratu Veľkej armády, ale všetkého, čo za pomerne krátky čas, jeden a pol desaťročia, vybojoval.
Pred dvoma desaťročiami začali vo Zvolene s odkrývaním stredovekého hradu. Zároveň sa začala písať tradícia výstupov, ktoré z rýdzo turistickej akcie prerástli na významné kultúrno-spoločenské podujatie. V sobotu 8. septembra 2012 sa Výstup na Pustý hrad uskutočňuje už po dvadsiaty krát.
O Amerike, teda presnejšie o USA, sa zvykne hovoriť ako o krajine neskutočných možností, kde sa s dobrým nápadom a vytrvalou prácou na ňom dá získať bohatstvo i sláva. Dnešný náš príklad tomu dáva za pravdu, hoci nemá len pozitíva.
Neverili by ste, ako málo stačí, aby sa stal človek šťastným. Niekto túži po miliónoch, niekto je vďačný aj za jedno euro.
História nám ponúka veľa príkladov statočnosti a nezlomnosti ľudí, ktorí v presvedčení o svojej pravde obetovali to najcennejšie - vlastné životy. Medzi najznámejšie obete stredovekého prenasledovania tých, ktorí nesúhlasili s cirkevnými dogmami, ale neraz aj úplne nevinných, ba kresťanstvu plne oddaných ľudí, patrí legendárna Jana z Arku, nazývaná aj Panna orleánska, ktorá sa narodila pred 600 rokmi.
Zase tá istá fraška, tá istá tragikomédia. Ako každé Vianoce. Alebo je to len môj uhol pohľadu? Reč je o vianočnom pohostení bezdomovcov, či inak sociálne odkázaných.
26. decembra 1890 zomrel v Neapoli Heinrich Schliemann, človek, ktorý môže byť tým najsvetlejším príkladom vytrvalosti, zanietenia i obetavosti. Syn dedinského pastora z Mecklenburska dostal na Vianoce 1829 knihu Dejiny sveta pre deti. Sedemročnému chlapcovi padol do oka najmä obraz horiacej Tróje. Otec mu na jeho zvedavé otázky síce prisvedčil, že to bolo mesto s veľkými hradbami, no zároveň dodal, že ho nikto nevidel a nikto ani nevie, kde stálo. Vtedy chlapča vyhlásilo: „Keď budem veľký, ja Tróju nájdem!“
