Pstruša, ktorá je administratívne súčasťou Vígľaša, sa nachádza asi kilometer od „materskej“ obce smerom na Detvu. Trochu jazykolomný názov pochádza zrejme od slova pstruh. Prvými osadníkmi boli pravdepodobne rybári, ktorí sa starali o chov rýb v rozsiahlom rybníku Vígľašského zámku. Vígľašan Milan Sliacky v brožúrke k 600. výročiu prvej zmienky o svojej dedine cituje z kráľovskej listiny z roku 1404 aj tieto slová: „... že uvedený Paška a jeho dedičia či nástupcovia náš veľký rybník nachádzajúci sa pod Vígľašským zámkom navždy budú musieť strážiť a v prípade potreby ľady v ňom rozsekávať. Ak by niekedy uvedený rybník potreboval opravu, My a naši zástupcovia, králi uhorskí, budeme potrebné náklady hradiť.“
Po roku 1918, keď Vígľašské panstvo prešlo do správy štátu, bola Pstruša prosperujúcim poľnohospodárskym podnikom s výmerou 3 877 ha. Vo dvore, ktorý mohol byť vzorom pre iné a zvykli ho nazývať Masarykovým, bola mliekareň, syráreň, pálenica, vodný mlyn s elektrickou centrálou, moderné dielne a stanica na triedenie a čistenie osiva, pracovalo tu 320 stálych a okolo 200 sezónnych robotníkov, chovali tu okolo 400 jalovíc, 1 700 oviec, 200 svíň, vyše 500 kráv, ktoré denne dávali asi 4 000 litrov mlieka, v liehovare vyrobili cez zimu údajne viac ako 62 000 hl liehu... Od roku 1970 sa na poliach v okolí Pstruše začali robiť šľachtiteľské pokusy a najväčšia časť majetku sa 1. januára 1978 stala súčasťou Semenárskeho štátneho majetku.
A ako to vyzerá dnes? O tom sa môžete presvedčiť sami, ak sa na Pstruši zastavíte. Veľa budov, žiaľ, chátra. Môj skromný názor: Z tejto kedysi prosperujúcej osady by mohol byť celkom zaujímavý poľnohospodársky skanzen. Len či sa niekto tohto nápadu chytí a nájde naň aj financie?
Ako som už uviedol, Pstruša patrila do majetku Vígľašského zámku. Ten nad vodami Slatiny žiaril v plnej paráde ešte do zimy 1944, keď sa v ňom opevnili nemeckí vojaci. Červená a rumunská armáda naň útočili od 18. do 25. februára, zahynulo pritom 186 sovietskych, 32 rumunských a 22 nemeckých vojakov, ako aj 7 obyvateľov Vígľaša. Rozbombardovaný zámok napokon vyhorel a zmenil sa na ruiny, ktoré sa stali po vojne akurát tak zdrojom lacného stavebného kameňa. Až v ostatných rokoch sa pristúpilo k obnove zámku a azda mu časom vrátia aj jeho dávnu slávu.
Hrad vo Vígľaši postavili možno už v 13. storočí, hoci prvá zmienka o ňom pochádza až z roku 1393. Bol majetkom uhorských kráľov, resp. kráľovien a dostával sa do správy alebo do zálohu viacerým zemepanským rodinám. V 16. a 17. stor. ho prebudovali na pevnosť, ktorá odolala náporu Turkov aj potom, čo sa do ich rúk dostal najbližší hrad Divín. Po zahnaní tureckého nebezpečenstva hrad prebudovali na zámok, ktorý v romantickom štýle upravili ešte v 19. stor.
Pri prechádzke hradným areálom sa nám otvárajú pohľady nielen na dedinu, ale aj na údolie Slatiny s dominantnou detvianskou Poľanou.
Do majetku Vígľaša patrili v minulosti nielen polia, lúky a lesy, ale aj sklárne, ktoré sa však dnešných čias nedožili. Ako perličku môžem spomenúť, že koncom 19. a začiatkom 20. stor. v chotári Vígľašskej Huty - Kalinky, v Lohyni, plnili do fliaš výborný medokýš, ktorý pod názvom Vera rozvážali nielen po celej Európe, ale aj do zámoria. Rozvoju ťažby dreva v masíve Poľany významne pomohlo vybudovanie úzkorozchodnej železnice z Vígľaša cez Očovú a dlhou Hrochotskou dolinou až do lesníckej osady Kyslinky v rokoch 1905 - 1907. V mojich turistických začiatkoch som ju aj ja využil, keďže dvakrát denne (ráno a popoludní) slúžila aj osobnej preprave. V roku 1975 ju nezmyselne zrušili a nahradili asfaltovou cestou. Pravda, vtedy bol benzín „za facku“, no na druhej strane naložené vagóniky sa šinuli dolu dolinou samospádom. A dnes by bola taká železnička prvoradou turistickou atrakciou. Sú síce snahy o obnovenie aspoň jej časti medzi Očovou a Hrochotským mlynom, no nebude to jednoduché a určite ani lacné. Zatiaľ si môžeme prehliadnuť aspoň jednu súpravu, ktorá stojí ako pamätník uprostred Vígľaša.
