Vari pred pätnástimi rokmi ma pri prechádzke lesom zaujali zvláštne čierne trsy húb. Bol už koniec októbra, nič iného mi do oka nepadlo a tak som ich hodil do batoha. Doma som sa podíval do atlasu húb a hľa: ide o lievik trúbkovitý. „Je jedlý a pomerne chutný,“ píše sa v knihe, ba dokonca je príbuzný všeobecne známemu a obľúbenému kuriatku (patria do jednej čeľade húb). Kniha odporúča plodnice usušiť a rozdrviť na prášok, ktorý použijeme na ochutenie polievok a omáčok.
Lievik trúbkovitý som si vyskúšal v bežnej kuchynskej príprave tak, ako iné huby, a nesklamal ma. V akomsi časopise som sa náhodou dočítal, že lievik sa dá pripraviť ako chutná príloha k bežnému jedlu, a to tak, že ho trochu povaríme a zmiešaním s cibuľou v octovom náleve pripravíme z neho šalát. Vyskúšal som a podarilo sa. Prekvapil som ním priateľov na jednom turistickom stretnutí a hoci najprv na tieto čierne huby pozerali s nedôverou, uznali, že sú jedlé a chutné.
V sobotu som na hubárskej vychádzke natrafil na mladé lieviky. A hoci som predtým naplnil košík dubákmi, nedalo mi, aby som po nich nesiahol. Nazbieral som ich za plátnovú tašku. Kamarát nad mojím počínaním len nechápavo krútil hlavou, vraj, keby ich on doniesol domov, žena by mu ich hodila o hlavu. Nuž čo, tie moje lieviky sa už sušia na balkóne.
Keďže lievik trúbkovitý patrí medzi najhojnejšie huby, ktoré rastú v bohatých trsoch v listnatých lesoch, možno moja skúsenosť privedie k ich zbieraniu aj iných hubárov, vrátane takých „sviatočných“, ako som ja, a to i preto, že si ich prakticky nemôžeme zameniť so žiadnymi nejedlými. V lese sa objavujú v auguste a rastú až do novembra, teda aj v tom čase, keď je už o iné huby núdza.
Ak má niekto vlastné skúsenosti, prípadne vyskúšané recepty, ako využiť lieviky v kuchyni, rád sa dám poučiť.
