Pred rokmi mali východní Nemci skvelého atléta, ktorý mal rovnaké priezvisko ako slovinský futbalista. Volal sa Manfred a ako si spomínam, ak sme chceli niekomu alebo o niekom povedať, čo si o ňom myslíme, stačilo vyrieknuť: Ty Manfred! Alebo: Ten Manfred! Nebolo to vulgárne a všetci sme vedeli, o čo ide.
Vulgarizmy sú súčasťou zrejme každého jazyka. V bežnom slovníku ich však nenájdeme, no ak sa dostaneme do družnejšieho rozhovoru s cudzincom, po piatom - šiestom poldeci sa začneme zaujímať aj o to, ako sa to a ono povie v ich reči. Nie je to len z hlúpej zvedavosti. Má to aj jeden praktický zmysel: Ak sa niekedy dostaneme s inojazyčným človekom do konfliktu a on nám povie niečo, čo je v ich jazyku tou najoplzlejšou nadávkou, aby sme sa naňho neusmiali a nepovedali mu napr. „Máte pravdu, ja som...“, ale aby sme vedeli primerane reagovať, teda toho človeka prinajmenšom ignorovať. A situácia, keď sa vulgarizmom nevyhneme (alebo z nás vyjde slovo, ktoré je v slovenčine úplne „nevinné“, no v inom jazyku môže byť neslušné) sa nám môže pritrafiť aj na dovolenke, preto nie je zbytočnosťou naučiť sa nielen slušné, ale aj „ľudovejšie“ slová a vety jazyka tej krajiny, do ktorej sa vyberieme.
V slovníku spisovnej slovenčiny sa rýdze slovenské výrazy, ktoré označujú pohlavné orgány, kamuflujú pod odborné a tým aj všeobecne - i medzinárodne - známe slová penis a vagína. Ba v bežných slovníkoch nenájdeme ani to, ako sa v tom-ktorom jazyku povie - napríklad - slovo riť, hovno, prd, prdnúť... To už zachádzame s tým morálnym hľadiskom vari priďaleko. Veď u niektorých národov (tuším u Číňanov) patrí prd k normálnym prejavom spokojnosti a dobrého zdravia. A napokon aj u nás sa hovorí: Kto grgá a prdí, zdravie si tvrdí. Tak teda aká vulgárnosť?
Zaujímavé je, že tie sprosté slová k tým najzvukomalebnejším. Zrejme je to tým, že majú hlboké korene, že patria do základu jazyka, že sa zrodili v čase, keď sa národ začal formovať. Aj preto ich osvojenie si nie je až také náročné.
Aj túto jar som v Nemecku pracoval s Nuiom. Pochádza z Thajska a keď sme sa vari pred desiatimi rokmi stretli na nemeckom špargľovom poli, veľmi rýchlo si od nás, desiatich Slovákov, osvojil „základy“ slovenčiny. Vedľa „Na zdravie!“ boli práve vulgárne výrazy tými, ktoré si rýchlo zapamätal a bez problémov ich vyriekol aj po roku. Keby bol v tom čase prišiel na Slovensko, asi by mal veľký problém, ak by otvoril ústa a snažil sa niečo povedať v našej materčine. Postupne však rozpoznal, čo sa patrí a čo nie. Ale ostýchal sa prezradiť nám, ako sa to či ono povie po thajsky. Že by ich jazyková kultúra bola slušnejšia ako naša? Faktom však je, že žiaden thajský vulgarizmus som sa od neho nedozvedel.
Nie, nechcem teraz vyzývať k tomu, aby sme sa správali ako povestný kočiš alebo maďarský husár (alebo ako niektoré „celebrity“ typu Ján S. alebo Nora M.), ale to neznamená, že by sme sa mali tváriť tak, ako keby vulgarizmy neexistovali. Sú tu, sú s nami, len treba s nimi vedieť slušne zaobchádzať.
