Bialystok, rodisko Ľudovíta Lazara Zamenhofa, bol koncom 19. stor. jazykovo zmiešaným mestom. Žili tu vedľa seba Poliaci, Rusi, Nemci, Litovci, Židia. Každý z nich preferoval svoju reč. Tento malý babylon zaujal Zamenhofa už v študentských rokoch a hoci sa nestal lingvistom, ale očným lekárom, pokúsil sa vytvoriť pravidlá novej, umelej reči, vychádzajúc pritom zo súčasných, predovšetkým germánskych a románskych jazykov. Prvú učebnicu vydal 14. júla 1887 vo Varšave. Podpísal sa pod ňu ako Doktoro Esperanto, čiže ako Dr. Dúfajúci, a tento pseudonym sa ujal pre pomenovanie nového jednoduchého dorozumievacieho prostriedku.
Ľudovít L. Zamnehof - tvorca esperanta. Foto: eslitfigs.blogspot.sk
Za i proti
Babylonská veža - symbol jazykovej diferenciácie. Foto: referaty.aktuality.sk
Ukázalo sa, že táto idea padla do úrodnej pôdy a esperanto si získalo veľkú popularitu, pritom nie je jediným pokusom o spoločný umelý jazyk. Uvažoval nad ním už Komenský a iní pedagógovia, lingvisti, filozofi. Zrodila sa interlingva, volapük, ido... Esperanto však prevýšilo všetky pokusy jednoduchosťou a z nej plynúcou popularitou, rozšírením na všetky kontinenty, do vedeckého i literárneho sveta, ale najmä si získalo veľa prívržencov medzi obyčajnými ľuďmi, ktorým ide o nadviazanie priateľských kontaktov v multinacionálnom ľudskom spoločenstve. Zaujalo aj takých velikánov kultúry alebo vedy, ako bol napríklad Lev Nikolajevič Tolstoj alebo Albert Einstein. Na Slovensku začiatkom 20. stor. šíril esperanto najmä Albert Škarvan, ktorý sa s ním zoznámil práve u Tolstého, a ktorý vydal prvú slovenskú učebnicu v roku 1907. Pravda, boli obdobia, keď bolo esperanto u nás i vo svete na výslní, ale i časy, keď záujem oň poklesol. Nemôžeme obísť ani fakt, že malo a má aj svojich odporcov, ktorí mu vyčítajú, že jeho tvorca nebol jazykovedcom a teda nevychádzal z vedeckých podkladov, že esperanto vnáša do medzinárodnej komunikácie ešte väčší zmätok, že predsa prirodzeným vývojom sa stáva univerzálnym jazykom angličtina... V súčasnosti pozorujeme stúpajúcu krivku záujmu o tento umelý jazyk, čo súvisí s väčším pohybom ľudí, s ich rozširujúcimi sa kontaktmi a s nimi súvisiacou komunikáciou a samozrejme aj s využívaním internetu.
Každoročné stretnutia
V roku 1905 sa vo francúzskom prímorskom mestečku Boulogne-sur-Mer uskutočnil prvý univerzálny esperantský kongres (UEK) za účasti 688 esperantistov z 20 národov. Odvtedy sa tieto stretnutia konajú každý rok, samozrejme s výnimkou rokov vojnových. Zúčastňujú sa ich stovky ľudí, ktorých spája jeden jazyk. Vlani sa stretli esperantisti v Kodani, tohto roku v Hanoji, na budúci rok bude hostiteľom islandský Reykjavík a v roku 2014 ďaleké Santiago de Chile. Zatiaľ nie je známe, kde sa uskutoční jubilejný 100. kongres v roku 2015. V doterajšej histórii sa najviac esperantistov, 5 946, zúčastnilo 72. UEK vo Varšave pred 25 rokmi. Viac ako štyritisíc esperantistov pricestovalo v roku 1923 do Norimbergu (4 963), v roku 1983 do Budapešti (4 834, maďarské hlavné mesto organizovalo UEK už po tretí krát) a v roku 1978 do bulharskej Varny (4 414). V Prahe sa konal UEK v rokoch 1921 a 1996, Slovensko sa zatiaľ medzi organizátorské krajiny nezaradilo.
V Hanoji aj šestica Slovákov
Na prelome júla a augusta bolo esperanto častejšie počuť najmä vo vietnamskom hlavnom meste. Medzi 866 kongresovými účastníkmi zo 60 krajín nechýbala ani šestica slovenských esperantistov: Ján Vajs, Iveta Morgošová a Renáta Staňová z Liptovského Mikuláša, Teodor Rosinský z Bratislavy a Katka Steele, ktorá žije v Austrálii, šiestym do poltucta bol Stano Marček z Martina, ktorý je predsedom Slovenskej esperantskej federácie, autorom učebnice esperanta priamou metódou, ktorá bola preložená do mnohých národných jazykov (zatiaľ ju vydali v tridsiatich krajinách, ďalšie preklady sa pripravujú na vydanie), a redaktorom celosvetového mesačníka Esperanto. „Ústrednou témou tohtoročného kongresu bolo využívanie esperanta ako mosta k mieru, k priateľstvu a k rozvoju ľudstva,“ povedal nám Stano Marček. „Program bol tradičný a bohatý. Účastníci si mohli vybrať z desiatok odborných prednášok a zasadnutí podľa svojho záujmu alebo profesionálneho zamerania, čiže priestor na diskusie mali napríklad lekári, vegetariáni, mládežníci, ale aj nevidomí esperantisti, alebo príslušníci rôznych filozofických názorov a vierovyznaní. Ešte pestrejšia bola paleta kultúrno-spoločenských podujatí, nechýbali divadelné a filmové predstavenia v esperante, koncerty, výlety, kongresový bál, ale ani jazykové kurzy zakončené skúškami. Okolo dvesto esperantistov sa zúčastnilo slávnostnej večere u viceprimátorky Hanoje. Na záver kongres odsúhlasil rezolúciu, ktorá vyzýva ľudí všetkých krajín a národov prijať esperanto za praktický prostriedok priameho kontaktu, vzájomného poznávania a priateľstva. Esperanto ponúkame ako základný kameň pre vybudovanie mosta, ktorý bude spájať ľudí celého sveta, napomáhať šíreniu a vzájomnému prelínaniu ich kultúr.“
Šestica slovenských esperantistov na 97. Svetovom esperantskom kongrese v Hanoji. Prvý sprava Stano marček, autor tejto a nesledovných fotografií.
Amri Wandel (vľavo) pozýval účastníkov Svetového esperantského kongresu na budúcoročné stretnutie ázijských esperantistov, ktoré sa uskutoční v Jeruzaleme. Foto: Amri Wandel.
Letná škola
Organizátorom celosvetového esperantskému hnutia je Universala Esperanto-Asocio (UEA) so sídlom v holandskom Rotterdame. Svoje národné združenia majú esperantisti v mnohých krajinách sveta, Slovensko nevynímajúc. V rámci UEA existuje mnoho profesijných alebo záujmových organizácií, medzi ktorými nechýba ani turistická. Práve v cestovnom ruchu a turistike môže tento jednoduchý jazyk zohrať významnú úlohu. V minulosti, ešte v socialistických rokoch, sa na Slovensku organizovali úspešné týždňové stretnutia, počas ktorých esperantisti z mnohých krajín mohli spoznať napríklad Slovenský raj, Vysoké Tatry, stredné Slovensko... Dnes sa teší veľkému záujmu najmä letná škola Somera Esperanto-Studado, ktorá sa konala v Nitre v júli už po šiesty raz. Cestu pod Zobor meralo 250 esperantistov z 23 krajín. Hoci ju organizovala Slovenská esperantská mládež, nielen národnostné, ale i vekové zloženie účastníkov bolo veľmi pestré, od detí až po tých, ktorí sa rozhodli obohatiť si svoju jazykovú gramotnosť v dôchodcovskom veku. Prišli úplní začiatočníci, ktorí si osvojili základné pravidlá esperanta, ale aj skúsení samideáni (slovkom samideano sa označujú esperantisti, zdôrazňujúc, že sú stúpencami rovnakej myšlienky), ktorí si vyskúšali konverzačné schopnosti v pestrej, mnohonárodnej spoločnosti. V novembri v Modre sa bude konať konferencia o aplikovaní esperanta vo vede a technike. Je príkladom, že esperanto sa dokáže uplatniť v najrôznejších profesijných sférach, vo vede i v literatúre a umení. V tejto súvislosti spomeňme, že úspešná kapela Tím vo svojich začiatkoch nahrala gramoplatňu v esperante, a to vďaka aktivite Stana Marčeka, vtedajšieho manažéra Tímu.
Liptovksí esperantisti organizujú výstup na Poludnicu. Foto: Ján Vajs.
Účastníci letnej školy esperanta v Nitre v roku 2011. Foto: Peter Baláž.
Aj počas letnej školy sa tešila pozornosti učebnica esperanta priamou metódou, ktorej autorom je Stano Marček z Martina. Foto: Pavel Pavlík.
Poľské dievčatá sa rozhodli propagovať esperanto počas letnej školy v Nitre aj takýmto sympatickým spôsobom. Foto: Peter Baláž.
Spomienky ožili s príchodom internetu
Symbolom esperanta je zelená hviezda. Nezriedka sa stáva, že ju ľudia vnímajú ako farbu islamu, no v skutočnosti je zelená farba vyjadrením nádeje, ktorú Zamenhof a jeho pokračovatelia vložili a ďalej vkladajú do tohto projektu. V esperante vyšli a vychádzajú preklady diel svetových autorov, nechýbajú ani originálne básne, poviedky a romány. Esperanto sa šíri do sveta aj prostredníctvom niekoľkých rozhlasových staníc.
V minulosti, ešte v rokoch socialistických, som osobne využíval esperanto najmä na korešpondenciu. Bolo to pomerne lacné, veď list do hociktorej africkej, americkej či ázijskej krajiny stál len 6 korún. Občas sa stalo, že predovšetkým objemnejšiu obálku mi poštár doniesol s pečiatkou Došlo poškozeno z ciziny. Strážcovia socializmu bdeli, aby sa do krajiny nedostala „nevhodná“ literatúra, fotografie, či hoci len myšlienka. Napriek tomu sa ku mne prešmykli aj listy českého emigranta, ktorý sa usadil v exotickej Papuy - Novej Guiney, alebo biblia v staročeskom jazyku, ktorú mi poslal nórsky esperantista. Mal som aj bohaté osobné kontakty, najmä v rámci rôznych turistických týždňov, ktoré som pomáhal organizovať vo doma, vo Zvolene, alebo v Slovenskom raji. Esperantisti nám napríklad veľmi pomohli pri cykloturistickom putovaní po Macedónsku v roku 1986. Milé a príjemné reminiscencie mám na moje esperantské začiatky takmer spred štyroch desaťročí, keď potom, čo som sprevádzal skupinu bulharských študentiek po Zvolene a okolí (vyšli sme si aj na Poľanu a na Sitno), vybral som sa za tými peknými temperamentnými babami do Veľkého Tarnova a okolia a boli to naozaj krásne dva týždne. Pravda, bol som vtedy o pár kíl mladší. Často spomínam i na ďalšie víkendové či týždenné stretnutia v Lipsku, pri jazere Scharmützelsee neďaleko Berlína, v Zakopanom, v maďarských mestách Eger a Sopron, v bulharskom Kubrate či v srbskom pohorí Jastrebac. Po zdražení poštovného a poklese až strate príjmov som však musel korešpondenciu obmedziť a napokon úplne prerušiť, no dnes sa mi vďaka internetu a predovšetkým facebooku podarilo nadviazať nové kontakty so zaujímavými ľuďmi, esperantistami, doslova z celého sveta, i z takých pre nás exotických krajín, ako je napríklad Nová Kaledónia, Nepál, Jemen, Senegal, Kongo, Madagaskar, Brazília, Argentína, Dominikánska republika, Kuba, Mexiko...
Esperanto sa dostalo ako 64. jazyk medzi tie reči, ktoré využíva populárna Wikipédia.
Oficiálny jazyk?: Esperanto za jeden a štvrť storočia presvedčilo o svojej životaschopnosti. Hoci sú aj „ortodoxní“ používatelia, ktorí si potrpia na čistote esperanta v duchu jeho základných pravidiel, predsa len je viac tých, ktorí dokazujú, že esperanto je flexibilným jazykom, že v bežnom hovore sa dajú uplatniť aj národné, „nárečové“ prvky bez rizika neporozumenia, že pri využívaní esperanta síce môžeme hovoriť cudzím jazykom, ale nebráni nám to v tom, aby sme mysleli v tom svojom, materinskom.
Mesačník Esperanto, oficiálny tlačový orgán Svetovej esperantskej asociácie. Jeho redaktorom je Stano Marček.
Samozrejme, otázne je, kedy a či vôbec niekedy sa esperanto dokáže pretaviť z ľudového jazyka (teda z neformálneho užívania) do praxe v najvyšších fórach ako jazyk oficiálny, či sa jej podarí prekonať nadvládu angličtiny a iných silných prirodzených jazykov. Snahy o jeho uplatnenie na pôde OSN, UNESCO či EÚ sú. Tým najpádnejším argumentom je odbúranie nákladov na prácu tisícok tlmočníkov, ale aj urýchlenie rokovaní zjednodušením komunikácie. Je to len vysnívaná idea, alebo sa raz stane skutočnosťou? Príde čas, keď ľudstvo vyvráti aj túto pomyselnú babylonskú vežu? Esperantisti aj na kongrese v Hanoji potvrdili, že chcú a snažia sa vybudovať mosty k vzájomnému porozumeniu.
A na záver niekoľko fotografií brazílskej esperantistky Eidy Limy, ktorá žije v hlavnom meste Brasilia. Fotky sú z výletu v spoločnosti jej turisticko-epserantských priateľov:
