Predovšetkým tým, ktorí sa zaujímajú o históriu a zvlášť o archeologické bádanie, určite nie sú osudy Heinricha Schliemanna neznáme. Rovnako je im známe, že svoj vskutku detský sen sa mu po dlhých rokoch podarilo uskutočniť a spod nánosov zeme a stáročí vyniesol na svetlo sveta pozostatky mesta, o ktorom veršoval Homér, mesta, o ktorom si mnohí mysleli, že existovalo len v básnikovej fantázii. Rozpoznal, že sa skrýva vo vŕšku Hisarlik na maloázijskom pobreží Egejského mora neďaleko Dardanel.
Tým by sa mohlo zdať, že už niet čo dodať k životu človeka, ktorý umrel pred 121 rokmi. Opak je však pravdou. Jedno je totiž dosiahnuť cieľ a iné je cesta k nemu. Tá Schliemannova bola naozaj dlhá, bohatá na udalosti, prežil chvíle, keď si myslel, že už je na konci nielen svojich síl, ale aj samotného života, aby sa s neskutočnou húževnatosťou napokon vypracoval na jedného z najúspešnejších obchodníkov svojej doby a až takto, finančne zabezpečený, mohol zastať pred kopcom, o ktorom bol celým svojím srdcom presvedčený, že práve v ňom sa skrýva legendárne mesto.
Život Heinricha Schliemanna sa stal vďačným námetom pre životopiscov. Vari najlepšie vystihol jeho osudy Heinrich Stoll v knihe Sen o Tróji a samozrejme aj legenda našej literatúry faktu Vojtech Zamarovský v knihe Objavenie Tróje.
V krátkej spomienke nie je možné zachytiť všetky dni a roky slávneho objaviteľa. Nie je na to ani dostatok priestoru a ani času na hľadanie nových slov a viet, ktoré by popísali Schliemannove životné osudy inak a lepšie, ako to zvládli napríklad spomínaní dvaja autori. Napriek tomu i stručné vymenovanie podstatných bodov a faktov bude nielen prijateľnou spomienkou, ale aj povzbudivým príkladom pre tých, ktorí majú takisto svoj detský sen (a kto ho nemá?), a ktorým sa zdá cesta k nemu nekonečná a neraz sú presvedčení, že nedosiahnuteľná.
Takže kto si myslí, že mu tieto informácie o Schliemannovi stačili, môže v tejto chvíli skončiť s čítaním mojich riadkov, a naopak, kto má chuť vedieť viac, tomu sa pokúsim stručne zrekapitulovať životné osudy človeka, ktorý uveril básnikovi.
Heinrich Schliemann sa narodil v trojkráľový deň roku 1822 v dedinke Neu-Bukow. Že názov neznie nemecky, nie je vôbec náhoda: severovýchodné časti dnešného Nemecka boli počas veľkého pohybu európskeho obyvateľstva na začiatku stredoveku osídlené Slovanmi, o čom dnes svedčia nielen archeologické pamiatky, ale aj názvy v germanizovanej podobe. Detstvo prežil v Ankershagene, kde sa do jeho fantázie vkrádali povesti z úst otca, ale najmä starého kostolníka.
Bezstarostné detstvo sa zmenilo, keď mu ako deväťročnému zomrela matka a do domu prišla mladá macocha. Heinricha poslal otec k svojmu bratovi do Karlhorstu, ktorý sa postaral o to, aby nadaný chlapec mohol študovať na gymnáziu v Neustrelitzi. Mohol tam však pobudnúť len tri mesiace. Správy o morálnych pokleskoch otca ho prinútili prejsť na reálku a napokon sa prehrýzať učňovským chlebíkom v neveľkom obchode vo Fürstenbergu. V ňom pobudol viac ako päť rokov, kým náhodou nevpadol do krámu opitý mlynársky pomocník, ktorý mu recitovaním Homéra pripomenul dávny sľub.
Vybral za otcom, aby od neho dostal dedičstvo po matke, no keď mu ten z neho odrátal školské výdavky, ukázalo sa, že mu to nestačí ani na cestu Hamburgu, kde sa rozhodol hľadať šťastie. Odišiel teda pešo, našiel si prácu, no bolesti v hrudi, ktoré ho prenasledovali od detstva, mu nedovolili namáhavú robotu v sklade. V zúfalstve sa prvýkrát naňho usmialo šťastie: stretol sa s pánom Wendtom, dávnym priateľom nebohej matky, ktorý mu pomohol dostať sa na loď, čo mala v pláne vyplávať do Venezuely. Vo víchrici v noci z 11. na 12. decembra 1841 sa však loď Dorothea potopila pri holandskom ostrove Texel. Medzi tými, čo sa zachránili, bol aj kapitánov sluha Heinrich a more bolo k nemu také milosrdné, že ako jedinému vyplavilo na breh celý jeho „majetok“ - kufrík s bielizňou, knihami a odporúčajúcimi listami.
Významnou zastávkou na životnej púti Heinricha Schliemanna bol Amsterdam. Chcel vstúpiť do vojska, no chatrné zdravie mu to znemožnilo, a keď už niekoľko dní strádal o hlade, dal sa odviezť do miestnej nemocnice. Znova mu pomohol Wendt, ktorý na jednom z večierkov vyzbieral pre Heinricha 240 zlatých, ktoré mu pomohli postaviť sa na nohy. Prvého marca 1844 sa zamestnal v renomovanej firme B. H. Schröder a spol. Nevkročil do nej nepripravený, keďže okrem obchodníckych skúseností si priniesol aj rečové znalosti: za dva roky sa dokázal naučiť nielen spisovnú nemčinu (v krvi mal totiž jej mecklenburské nárečie), ale aj po holandsky, anglicky, francúzsky, španielsky, portugalsky a taliansky! O tomto jeho talente na jazyky, ale aj o spôsobe jeho učenia, sa už tiež popísali a pohovorili legendy. Svoje okolie šokoval, keď sa rozhodol naučiť ruštinu, teda jazyk, ktorý nebol v Amsterdame bežným, no ukázalo sa, že vzhľadom na rozširujúci sa obchod s cárskym Ruskom veľmi dôležitý. Zaplatil si starého žida len preto, aby počúval jeho monológy v ruštine, hoci im nerozumel. Už po šiestich týždňoch dokázal napísať po rusky list a keď prišli do Amsterdamu kupci s Petrohradu, Schliemann sa s nimi dohovoril v ich materčine!
V januári 1846 vysiela firma Schliemanna do Petrohradu. Obratný kupec s indigom, ale i s inými komoditami sa postavil na vlastné nohy. Napísal list otcovi, bratom i sestrám. Nie preto, aby sa pochválil, ale aby im aj finančne pomohol. Postaral sa aj o zanedbaný matkin hrob a napokon napísal aj list rodičom jeho veľkej lásky z detstva, ktorej sľúbil, že práve s ňou po boku odkryje Tróju. Odpovede ho nepotešili: Minna sa krátko predtým vydala a jeho brat Ludwig sa stratil niekde v Kalifornii, kam ho zlákala zlatá horúčka.
Heinrich nezaváhal ani minúty a vybral sa hľadať strateného brata. Plavba cez Atlantik sa aj tentoraz takmer skončila katastrofou. Loď sa musela vrátiť do Liverpoolu. Až tretí pokus bol úspešným. V kalifornskom Sacramente Heinrich zistil, že jeho brat je mŕtvy. Postaral sa o jeho pamiatku a nezaprel v sebe obchodného, podnikateľského ducha: otvoril si banku, v ktorej zhromažďoval úspechy zlatokopov. Vďaka nej majetok, s ktorým prišiel do Kalifornie, strojnásobil.
Pobyt v slnečnom štáte mal na jeho osud ešte jeden významný dopad: 4. júna 1850 sa stala Kalifornia 31. štátom USA a Heinrich Schliemann sa tým stal občanom USA, čo sa mu neskôr ukázalo ako osožné pri vybavovaní najrôznejších povolení a odporúčaní. Vrátil sa k svojim európskym a ruským obchodom, obchodnícke inštinkty ho neopúšťali a dalo by sa povedať, že všetko, do čoho sa pustil, premieňal na obdivuhodné zisky. Pravda, podpísala sa pod ne aj rusko-turecká Krymská vojna, ktorú dokázal využiť pre svoje obchody. Mohli by sme mu to vyčítať, no aj vtedy platilo to, čo platí dnes, že najlepšie sa zarába na ľudskej hlúposti, ku ktorej - a to najtragickejšie - určite patrí nezmyselné zabíjanie vo vojne. Ako 30-ročný sa oženil s osemnásťročnou Katarínou Lyšinovou, s ktorou mal syna a dve dcéry, no rýchlo sa ukázalo, že to bolo jediné, čo ich spájalo. Katarína nemohla nahradiť jeho Minnu...
Na jeseň 1858 šokoval Heinrich Schliemann svoje okolie: Vzdal sa svojich obchodov a vybral sa na cestu svetom. Cestoval Európou, Stredomorím, Egyptom, zastavil sa vo Svätej zemi a keďže sa naučil po arabsky, odvážil sa ako neveriaci aj na púť do Mekky, ktorá ho mohla stáť život. Keď loď, na ktorej cestoval, zastala v izmirskom prístave, myslel si, že je už celkom blízko svojho cieľa. Tu ho však zachvátila nielen zimnica, ale aj správa z Ruska, že Solovjev, ktorému odovzdal svoje obchody, zbankrotoval a dokonca obvinil Schliemanna, že na vine sú jeho machinácie. Vrátil sa teda do Petrohradu, aby na súde očistil svoje meno. Súd sa naťahoval, no Heinrich nezaháľal a obchodom s indigom, čajom a inými žiadanými komoditami znova znásoboval svoj majetok.
V roku 1863 odišiel Heinrich Schliemann na cestu okolo sveta. Navštívil na nej Indiu, Čínu i Japonsko, všetky dojmy a poznatky si dôkladne zapisoval a v roku 1866 vydal v Paríži prvú zo svojho tucta kníh: Čína a Japonsko dnešných čias. Nepriniesla mu očakávaný úspech, práve naopak, sypali sa naňho výčitky narážajúce na jeho laickosť, nevzdelanosť. Ako 44-ročný sa teda pustil do štúdia archeológie na parížskej Sorbonne, za tri mesiace si osvojil starú gréčtinu a takto vyzbrojený vydal sa v apríli 1868 na cestu do Grécka, do krajiny, ktorú tak obdivoval, a ktorú mohol konečne vidieť a spoznať na vlastné oči.
S nádejou sa pustil do vykopávok na Ithake, sídle slávneho Odyssea. Zastavil sa v Aténach, no jeho túžba ho hnala ďalej, do Carihradu a z neho do dediny Bunarbaši, ktorá - podľa názoru vtedajších učencov - vyrástla na legendárnej Tróji. Prešiel ňou krížom - krážom, no jej poloha mu nesedela s veršami Iliady. Do oka mu padol kopec Hisarlik na druhej strane údolia rieky Menderes. Už po prvej zbežnej prehliadky nadobudol neotrasiteľné presvedčenie, že práve tu sa skrývajú hradby a paláce slávnej Tróje.
Z tejto svojej cesty napísal dizertačnú prácu Ostrov Ithaka, Peloponéz a Trója, ktorou sa dostal do učeného sveta. Rostocká univerzita mu udelila titul „doktor filozofie a majster slobodných umení“. Už mu teda nikto nemohol nadávať do diletantov a mohol sa pustiť do odhaľovania veľkého tajomstva. Schliemann sa však rozhodol vyriešiť najprv ešte jednu delikátnu záležitosť: rozvod s Katarínou. Ba čo viac, zaumienil si, že nájde ženu, ktorá mu nahradí milovanú Minnu z detstva. Ani tentoraz ho šťastie neopustilo, hoci manželstvo s osemnásťročnou (a teda o tri desaťročia mladšou!) Grékyňou Sofiou sa zdalo byť čírym bláznovstvom. Bola nielen matkou jeho ďalších dvoch detí, ktorým dali starogrécke mená Andromacha a Agamemnon, ale aj nadšenou spolupracovníčkou v jeho archeologickom bádaní.
Mladá Sofia sa stala nielen Schliemannovou manželkou, ale aj najlepšou spolupracovníčkou pri objavovaní Trróje.
Do pôdy pahorku Hisarlik zabodol Schliemann rýľ po prvý raz však až 11. októbra 1871, teda v čase, keď sa svojím vekom blížil k päťdesiatke. Oddialenie spôsobili naťahovačky s tureckými úradmi, keďže Trója - rovnako ako dnes - bola na území Turecka, vtedy ovládaného všemocným sultánom a ešte všemocnejšou byrokraciou. Kopal tam sedem sezón zamestnávajúc 100 až 150 robotníkov, aby dokázal, že mesto Trója neexistovalo iba vo fantázii slepého básnika Homéra.
Napriek tomu, že sa Schliemann nevyhol pri výskume chybám a pri hodnotení nálezov omylom, predsa len má svoje pevné miesto v archeologickom objavovaní antického sveta. Napriek nežičlivosti úradov i závistlivcom z odborných kruhov zameral v ďalších rokoch svoju pozornosť aj na Mykénsky hrad, ktorý býval sídlom Agamemnona, veliteľa gréckych vojsk pred bránami Tróje, a na hrad Týrins, ktorý bol akoby dielom Kyklopov. K zamýšľaným výskumom na Kréte, kde chcel pátrať po labyrinte, sa však už nedostal.
Levia brána v Mykénach
Schliemann si vychoval schopného nasledovníka. Bol ním jeho krajan Wilhelm Dörpfeld z nemeckého Vestfálska. Samozrejme, že nechýbal v komisii, ktorá koncom roka 1889 prišla na Hisarlik, aby definitívne - čo sa týka lokalizácie Tróje - dala Schliemannovi za pravdu.
Nasledujúcu archeologickú sezónu už Schliemann nedokončil. Veľké bolesti hlavy ho prinútili vrátiť sa do Nemecka a podstúpiť v novembri 1890 operáciu. Po nej si mal dopriať oddych, no toto slovo nepasovalo do jeho povahy a spôsobu života. Zastavil sa v Paríži, v ktorom udreli tuhé mrazy, ktoré jeho zdravotnému stavu určite neprospeli. Svojej milovanej Sofii napísal, že na Vianoce bude určite pri nich, pri svojich najbližších, v Aténach, len sa chce ešte zastaviť v Pompejach. Ubytoval sa v Neapoli a vybral sa na prechádzku mestom. Na Námestí s príznačným názvom Svätého milosrdenstva mu došli sily a odpadol. Hoci sa našli ochotní ľudia, ktorí ho odniesli do nemocnice priamo na námestí, lekár nad ním mávol rukou. Keďže uňho nenašli žiadne doklady ani peniaze, pokladal ho za opitého tuláka. Odviedli ho teda na policajnú strážnicu, kde pri podrobnejšej prehliadke našli uňho list od váženého neapolského profesora Cazzoliniho. Na jeho zákrok Schliemanna zaviezli do hotela, no márna bola snaha i osobného lekára samotného talianskeho kráľa. Ráno 26. decembra 1890 Schliemann dokonal.
Objaviteľa Tróje pochovali v Aténach a na jeho náhrobku vyryli nápis: Herói Schliemanno.
Dočítali ste až po potiaľto? Ak áno, zrejme mi dáte za pravdu, že Heinrich Schliemann a jeho život nám má čo povedať aj dnes, po viac ako storočí, že nám môže byť v mnohom vzorom, i inšpiráciou. A jeho smutný odchod z tohto sveta i poučením, aby sme sa k sebe správali úctivejšie, k čomu sa mnohí najmä v tomto vianočnom čase verbálne hlásime, no v skutočnosti nie sme schopní obsah tohto slova pochopiť a rešpektovať.
Ilustrácie: internet.
