K malému zamysleniu ma priviedol - ako neraz - pohľad do historického kalendára. Dnes si pripomíname 25. výročia úmrtia spisovateľky Zlaty Dônčovej. Narodila sa 2. augusta 1905 v Nitrianskej Strede, bola učiteľkou, v rokoch 1952 - 65 redaktorkou vo vydavateľstve Tatran.
Spod pera Zlaty Dônčovej vyšli historické romány, ktoré sú určené predovšetkým mladému čitateľovi - deťom a mládeži. Z ich myslenia vychádza aj jazyk jej próz, podaných priam rozprávkovým štýlom. Nečaká u svojich čitateľov, že si budú vštepovať do pamäti historické fakty, ale že si jej knihu prečítajú ako dobrodružný román, z ktorého nám zostanú zväčša len mená hlavných hrdinov. Ak nás ich činy zaujmú, skôr či neskôr sa k nim vrátime a privedieme si ich na pravú faktografickú mieru.
Ale späť k spisovateľke Zlate Dônčovej. Ako chlapec som sa k jej knihám nedostal. Nebudem bádať, prečo? Jednoducho je to tak. Keď som sa v historickom kalendári dozvedel o výročí jej úmrtia, pozrel som sa do knižničnej police a načiahol som sa po jej diele. Sú nim napríklad tri novely z veľkomoravského obdobia, ktoré spojila v knihe Traja kniežací jazdci. Nechýba v nej Svätopluk, ktorému dáva na hlavu kráľovskú korunu ako vladárovi Slovienov. „No čas zhltol všetko: kráľa i kniežatá, hrady aj hrádky, kedysi prekvitajúce osady starých Slovienov,“ píše v závere svojej knihy Zlata Dônčová. „Zahubil aj kniežacích jazdcov, ktorí boli hlavnou oporou niekdajšej ríše.“
Vo zvolenskej Krajskej knižnici Ľudovíta Štúra si vážia aj tie knihy, na ktoré už zapadal prach desaťročí. A tak som tam objavil aj ďalší z Dônčovej historických románov Arnaut, vydaný už v roku 1944. (Napriek veku je väzba knihy pevná, stránky nepočarbané). Približuje v ňom príbeh tureckého vojaka, ktorého láska k očovskej deve zaveje pod Poľanu a ktorého pamiatka je zvečnená v náhrobnom kameni v rímsko-katolíckom kostole v Očovej.
Čo je pre výchovu ku skutočnému vlastenectvu dôležitejšie: dobrodružný historický román zo slovenského prostredia, alebo štátne znaky a vlajky vyvesené na stene triedy? Neporovnateľné? Možno. Alebo možno brať ako bernú mincu vlastenectva mávanie zástavami a hulákanie na futbalových štadiónoch?
Koľko rečí a emócií vyvolala socha Svätopluka na bratislavskom hrade. Ktovie, či jej autor nenachádzal rovnaké zdroje k spracovaniu náročného námetu ako spisovateľka Zlata Dônčová. A možno aj priamo v jej historickej rozprávke. Áno, bolo treba brať do úvahy všetky argumenty - za i proti - a až potom vybrať miesto pre osadenie sochy. Komisia si myslí, že tam nepatrí, s čím súhlasím a iné som od nej ani neočakával. Len som akosi nepostrehol, či v tej komisii mali aj zoológa. To preto, aby posúdil, či proporcie určitej časti konského tela sú naozaj priveľké, keďže aj takéto výčitky sa ozvali. Aby to posúdil aj preto, aby sa tá časť sochy nestala predmetom závisti - iných koňov.
Chcel som o autorke historických románov a kam som skĺzol. Možno preto, že život nám nepíše - na rozdiel od Zlaty Dônčovej - rozprávky, je príliš reálny. A na reálnosti naberá napríklad aj fakt, že na budúci rok bude mať Zvolen o jeden monument viac: pamätník na stretnutie Rázusa a Hlinku. Ktovie, možno časom tiež vznikne komisia, ktorá bude skúmať, či je to udalosť, ktorá si takýto monument naozaj zaslúži. To už bude 332 000 € zo štátnej kasy preč. (Podľa správy TASR je to viac, ako stál inkriminovaný Svätopluk. A podľa zdroja zo zvolenského MsÚ, ktorý si však nepraje, aby sa jeho meno spomenulo, táto slušná sumička prišla na účet Mesta Zvolen z niekdajšieho ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja skôr, ako obe inštitúcie uzavreli zmluvu). Ale čo už? Zatiaľ zvolenský rodák spisovateľ Jozef Cíger Hronský môže len odkiaľsi z nebíčka hľadieť v nemom úžase a pýtať sa, či sa niekedy jeho busta vráti na podstavec v Štúrovom parku. Asi pred dvoma rokmi sa stala pravdepodobne korisťou zberačov cenných kovov.
