Návrat na otcovu roľu <!-- @page { margin: 2cm } P { margin-bottom: 0.21cm } -->
„Jeden z mojich predkov v 17. storočí vedel hrať na husle. Naši starší doma hovorili, že hral tak pekne ako Cigáň. Tam je pôvod tohto môjho pseudonymu,“ napísal neskôr tento náš druhý Ján Botto o tom, prečo sa pod svoje prvé básnické diela podpisoval ako Janko Cigáň. Pravda, ani pod týmto menom ho dnes nenájdeme v našej literatúre, ale vpísal sa do nej ako Ivan Krasko.
Rodiskom Ivana Krasku sú Lukovištia, kam sa rád vracal i myšlienkami a veršami. O tom, že mal od malička citlivú dušu, naznačuje aj táto jeho spomienka:
„Raz, ešte ako malý chlapček, zrazil som zo všetečnosti lastovičie hniezdo. Spadlo na zem i s mláďatami. Bežal som k matke s veľkým plačom. Horko-ťažko ma vedela upokojiť. Príhoda ma tak trápila, že som i spával nepokojne. - Inokedy z roztopaše hodil som kameňom po psíkovi. Trafil som a on, bolestne skučiac, bežal domov a ja k matke s nárekom, že som ublížil psíkovi. Upokojila ma, ale niekoľko dní bol som celkom nešťastný.“
Z gemerskej dediny putoval nadaný chlapec za štúdiom do Rimavskej Soboty, ba až do rumunského Brašova. Sám o tom vo svojich spomienkach napísal: „Bolo že to vypätie nervov... V slovenskej ľudovej škole som sa sotva naučil čítať a písať a už som išiel do maďarského gymnázia „na maďarčinu“. Učil som sa, snažil, ale v maďarčine som sa nezdokonalil. Nebolo kedy: ešte som ani maďarčinu neovládal, už som išiel „na nemčinu“ do nemeckého gymnázia. A ku koncu štúdií som so svojimi rumunskými priateľmi prešiel na rumunské gymnázium. Na ňom som aj v roku 1896 zmaturoval.“
Ako študent napísal svoju prvú báseň Pieseň nášho ľudu. Spolu s ďalšími tromi ju poslal v novembri 1896 Jozefovi Škultétymu do redakcie Slovenských pohľadov a ten ju zaradil pod značkou Janko C. Ďalšie dve básne (Za búrnej, čiernej noci a Deň spásy) sa objavili v Slovenských pohľadoch v roku 1902 pod skratkou J. C. To už bol autor tých veršov študentom Českého vysokého učení technického v Prahe, kde patril medzi jeho najbližších priateľov aj Milan Rastislav Štefánik. Cyklus básní, ktoré v tom čase vyšli spod jeho pera, poslal Terézie Vansovej do Dennice. Opäť pod menom Janko Cigáň. Kto sa za tým menom skrýva?, pýtali sa Škultéty i Vansová. Tajničku sa podarilo vylúštiť Františkovi Votrubovi. Použil pritom malú lesť: v septembri 1906 uverejnil v Slovenskom týždenníku báseň Na západe a podpísal sa pod ňu ako - Janko Cigáň. Okamžite prišiel list s pečiatkou pošty Klobouky v Čechách. A keďže jediným odberateľom týchto novín v Kloboukoch bol tamojší chemický inžinier Ján Botto, nedalo už veľa námahy, aby sa tajomstvo dostalo na svetlo sveta. Botto sa na Votrubu za to nenahneval, naopak, bol to impulz k ich celoživotnému úprimnému priateľstvu.
Trvalé umelecké meno dali začínajúcemu básnikovi redaktori Slovenských pohľadov Jozef Škultéty a Svetozár Hurban - Vajanský. V duchu vtedajšieho rusofilstva mu meno Ján zmenili na Ivan a Krasko odvodili od názvu Kraskovo, ktoré má dedina susediaca s Lukovštiami.
V roku 1909 vyšla prvá Kraskova básnická zbierka Nox et solitudo a o tri roky druhá a posledná zbierka Verše. Prečo ďalej netvoril? Vysvetlil to v roku 1922 týmito slovami: „Verš písať je ľahko. Ale písať básne je veľmi, veľmi ťažká vec. Mnoho času a vnútorného premietania treba, aby sa vyvinula v duši cenná myšlienka, aby sa zo všetkých strán vykryštalizovala tak, že nemožno sa potom zadrapiť do ničoho. Ja pri svojom dnešnom zamestnaní nemám naprosto času ani potrebného kľudu. Verše písať nechcem! Mechanicky, silene, vo veľkom. I to má síce svoj význam - čo by ináč dávali tí redaktori do novín - ale ja sa na to nepodujmem!“
A toto Kraskovo presvedčenie sa vkradlo aj do jeho veršov:
... nechcem znieť jak zvon z olova,
nehromadím hluché slová;
nech kto jak chce o nich húta,
na každom je krv prischnutá,
srdca môjho krv prischnutá...!
V roku 1912 sa Ivan Krasko oženil, pričom jedným zo svedkov mu bol Pavol Országh - Hviezdoslav. Narodil sa im syn, neskôr dve dcéry. Do toho prišla vojna, ktorú zväčša prežil v poľných nemocniciach. Po vzniku Československej republiky si ho Vavro Šrobár zavolal na miesto tajomníka na Ministerstve s plnou mocou pre správu Slovenska. Neskôr bol poslancom Národného zhromaždenia a senátorom vo farbách Republikánskej strany poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, ale skutočný politik sa z neho nestal. „V tejto svojej funkcii venoval som sa viac poučovaniu voličstva prednáškami o otázkach národohospodárskych, melioračných, pozemnoknižných, kultúrnych a menej politike,“ napísal sám o svojej politickej aktivite. Prekladal poéziu rumunského básnika Mihaila Eminescu a venoval sa aj historicko-geneaologickým štúdiám Lukovíšť a Kraskova.
Ako jedného z prvých Slovákov menovali Ivana Krasku národným umelcom. Stalo sa tak v roku 1946, teda v čase, keď tento hrdý titul ešte nezakrýval politický tieň.
Hoci básnické dielo Ivana Krasku nie je rozsiahle, zaradil sa ním medzi zakladajúce osobnosti slovenskej modernej lyriky. V roku 1943 sa usadil v Piešťanoch, zomrel 3. marca 1958 v sanatóriu v Bratislave, jeho pamiatke sa môžeme pokloniť na cintoríne v jeho rodných Lukovištiach, teda tam, kam sa rád vracal, a to nielen aby navštívil rodičov a ďalších príbuzných, ale aj aby sa nadýchal atmosférou, z ktorej sršali verše. Tie, ktoré sa vzťahujú k otcovej roli, patria medzi Kraskove najznámejšie:
Doma
Na jarnom slnku ležala otcova roľa,
stáletia poddaných potom kropená zem.
Pri hlase škovránkov zasial ju otec môj zrnom
a žehnal ten stáletia poddaných znojom svätený grunt.
Dnes ešte počujem švihať korbáče pánových drábov
a zubov škrípanie z dereša, kde ležal kmeť,
i vzlyky starenky, Bohu jak žaluje,
i výkrik zardenej devy, doma keď
v náruč ju uchvátil pán,
i šibeň mladého viselca vidím,
čo pána uškrtil pre to...
... Počujem i vidím, lebo z tej som ja,
z poddaných potom kropenej zeme -
vo mne sa stelesnil každý bôľ, každý ston
ku hrude viazaných robotných predkov.
(Ku vzniku básne Doma neskôr napísal: „Pri každej návšteve tejto svojej rodnej obce zvlhli mi oči, keď som vstúpil na role, na ktorých sa moji, feudálnym pánom poddaní predkovia trápili otrockou prácou v prospech svojich pánov po šesť stáročí. Tak zvlhli mi oči aj na jar 1910 na roli, ktorú otec bol práve zasial.“)
Otcova roľa
Pokojný večer na vŕšky padal,
na sivé polia.
V poslednom lúči starootcovská
horela roľa.
Z cudziny tulák kročil som na ňu
bázlivou nohou.
Slnko jak koráb v krvavých vodách
plá pod oblohou.
Strnište suché na vlhkých hrudách
pod nohou praská.
Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -
na čele vráska,
v láskavom oku jakoby krotká
výčitka nemá:
Prečo si nechal otcovu pôdu?
Obrancu nemá!
Celý deň slnko, predsa je vlhká
otcovská roľa.
Stáletia tiekli poddaných slzy
na naše polia,
stáletia tiekli - nemôž´byť suchá
poddaných roľa,
darmo ich suší ohnivé slnko,
dnes ešte bolia.
Z cudziny tulák pod hruškou stál som
zotletou spola.
Poddaných krvou napitá pôda
domov ma volá...
A v srdci stony robotných otcov
zreli mi v semä...
Vyklíčia ešte zubále dračie
z poddaných zeme?
Pri príležitosti 133. výročia narodenia Ivana Krasku pre spomienku i poučenie pripravil
