24. marca 1684, teda pred 325 rokmi, sa v Očovej narodil Matej Bel. Nie je vylúčené, že sa narodil o deň alebo o dva skôr, čo aj sám uvádza, a 24. marec, ktorý sa všeobecne spája s jeho menom, bol len jeho krstným dňom. Rodný dom Belovcov stál údajne v centre dediny, tam, kde dnes stojí Belov pamätník. Jeho otec bol roľníkom a mäsiarom. Od tohto remesla sa zvykne odvodzovať prímeno Funtík, hoci to bolo známe v Očovej už skôr.
Ako sedemročný sa vydal na dlhú cestu za vedomosťami. Získaval ich v šľachtických školách v Lučenci, Kalinove a v Dolnej Strehovej. Od r. 1695 študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici. V r. 1700 - 02 sa zdokonaľoval v nemčine a maďarčine v Bratislave, Pápe a Veszpréme. Lyceálne štúdiá dokončil v Banskej Bystrici. K spomenutým jazykom si pridal ešte hebrejčinu, gréčtinu, latinčinu a úspešne zvládol aj rétoriku, históriu, matematiku a prírodné vedy. 10. septembra 1704 odchádza do nemeckého Halle. Profesori na filozoficko-teologickej fakulte tamojšej univerzity odovzdávali Belovi nielen vedomosti, ale aj myšlienky pietizmu, ktorý bol v tom čase v Nemecku veľmi populárny. V auguste 1707 Bel obhájil dizertačnú prácu, no do vlasti sa vrátil až v nasledujúcom roku, keďže zostal pracovať na súkromnej škole v Klosterbergene.
V máji 1708 prišiel na post konrektora na banskobystrické lýceum, kde po smrti svojho učiteľa Jána Pilárika (1710) prevzal funkciu rektora. Zároveň od novembra 1708 kázal v špitálskom kostole sv. Alžbety. V januári 1709 Matej Bel takmer skončil na šibenici. Vyprevádzal na poslednej ceste kurucov, ktorých odsúdil na smrť cisársky generál Heister. Belova reč sa znepáčila jeho neprajníkom a udali ho, no preukázala sa jeho nevina. O rok neskôr, 10. januára 1710, sa oženil so Zuzanou Hermannovou, dcérou bohatého banskobystrického lekárnika. Mal s ňou osem detí, z ktorých sa päť dožilo dospelosti.
Banskobystrické prostredie nebolo k Belovi žičlivé. Aj preto sa v roku 1714 presťahoval do Bratislavy, kde prijal miesto rektora evanjelického gymnázia a od roku 1719 farára bratislavskej evanjelickej cirkvi. V Prešporku, ako sa vtedy Bratislava nazývala, prežil Bel vyše tridsať plodných rokov. Neúnavná, činorodá práca však mala negatívny vplyv na jeho zdravie. Ako 58-ročný dostal infarkt, ochrnul na pravý bok, čo ho poznačilo na celý zvyšok života. V roku 1749 sa odišiel liečiť do rakúskych kúpeľov Altenburg, kde sa však jeho stav ešte zhoršil. Rozhodol sa pre návrat domov, no ďalšiu porážku 29. augusta 1749 už neprežil. Zomrel údajne v koči, ktorý tak na veľký žiaľ jeho príbuzných a priateľov doviezol do Bratislavy už len nehybné vedcovo telo. Pochovali ho v Bratislave na Michalskom cintoríne, ktorý koncom 18. stor. zrušili.
Matej Bel žil v neľahkom období. Pol roka pred jeho narodením síce Turci pri Viedni dostali výprask od vojsk poľského kráľa Jána Sobieskeho a začali ustupovať z územia Slovenska, no na východe sa pod velením Františka II. Rákocziho znova zdvihla vlna odporu proti absolutistickej vláde Habsburgovcov. Až po porážke kurucov pri Trenčíne v r. 1708 sa mohli pomery v krajine postupne skonsolidovať a práve to je čas, keď sa Bel pustil do svojho unikátneho diela, v ktorom dokázal schopnosti polyhistora.
Svoje predstavy o výskume a komplexnom spracovaní poznatkov o minulosti i súčasnosti Uhorska podal v r. 1723 v práci Hungariae antiquae et novae prodromus - Posol starého a nového Uhorska. Píše v ňom, že jeho zámerom je „pátrať po starožitnostiach ľudu, skúmať jeho pôvod, osvetľovať počiatky hradov, miest, určovať a popisovať polohy, sledovať pramene, toky a ústia riek, odhaľovať príčiny prírodných úkazov, upozorňovať na všetko, čo je nezvyčajné a významné”. Už v tomto diele prevzal poznatky mnohých autorov, ktorých si aj týmto spôsobom získal pre ďalšiu spoluprácu. Patrili medzi nich banskobystrický lekár Karol Oto Moller, výborný znalec Tatier a najmä jaskýň Juraj Buchholtz, zvolenský rodák Ján Tomka - Sásky, zolniansky rodák Ján Matulay a mnohí ďalší uhorskí vzdelanci. Vrcholom Belovho diela boli Notitia Hungariae novae historico-geographica - Historické a zemepisné vedomosti o súvekom Uhorsku. Projekt zaujal aj kráľa Karola III. (rímsko-nemecký cisár Karol VI.), ktorý ho podporil 400 zlatými ročne.
V Notíciách sa mali objaviť údaje o všetkých 48 stoliciach Uhorska. Tlačou vyšli zväzky s opisom Bratislavy a jej župy, ďalej opisy Turčianskej, Zvolenskej Liptovskej, Peštianskej, Pilišskej, Šoltskej, Novohradskej, Tekovskej, Nitrianskej a Hontianskej stolice. Mapy stolíc a veduty niektorých miest a hradov vypracoval jeho kmotor, cisársko-kráľovský geometer Samuel Mikovíni.
Pravda, dielo Mateja Bela je podstatne bohatšie, nemožno ho vidieť len cez jeho Notície. Dotkol sa najrôznejších problémov: od prírodných podmienok, jazykov a pedagogiky, cez poľnohospodárstvo až po ekonomické, politické, filozofické a náboženské problémy.
Matej Bel bol síce uhorským patriotom, no nemohol nevidieť mnohonárodné zloženie štátu a postavenie Slovákov v ňom. Opísal ich nárečovú pestrosť i ľudové zvyky. Používal češtinu, čo bolo v tej dobe bežné, no nepokladal ju za rodný jazyk Slovákov, čo vyjadril aj v predhovore k Doležalovej Gramatike česko-slovenskej v r. 1746.
Matej Bel si získal uznanie nielen v Uhorsku, ale jeho meno malo zvuk aj v mnohých uznávaných učených spoločnostiach. Podstatnú časť jeho diela vrátane rukopisov odkúpil za 1 600 zlatých ostrihomský arcibiskup J. Batthyányi, menšiu časť zakúpil pre cisársko-kráľovskú Dvorskú knižnicu Adam František Kollár. Vďaka tomu sa Belovo dielo zachovalo ako významný zdroj poznatkov pre ďalšie generácie.
Veľká ozdoba Uhorska. Ale jedným dychom môžeme dodať, že Matej Bel je aj veľkou ozdobou Slovenska a Slovákov. Je jedným z najvýznamnejších synov nášho národa, hoci akoby zostával v tieni ďalších osobností (Štúr, Štefánik...), ktorí sa dostali - napríklad - na bankovky našej minulej meny.
O živote a diele Mateja Bela nájdeme dostatok informácií na internete. Z knižných vydaní môžem odporučiť „Matej Bel, doba, život, dielo“, ktoré pripravil v roku 1985 kolektív autorov pod vedením PhDr. Jána Tibenského, Dr.Sc., a knihu Márie Vyvíjalovej „Matej Bel a idea občianskej spoločnosti“, ktorú vydala Matica slovenská v roku 2001.
Belov rukopis
Titulný list Belovych Notícií
Pamätník Mateja Bela v Očovej. Údajne ho postavili na mieste, kde stál Belov rodný dom. So životom a dielom Mateja Bela sa môžeme zoznámiť aj v pamätnej izbe v Očovej.
