Z uhorských panovníkov si v očiach slovenského ľudu získal vari najväčšiu popularitu Matej Korvín. Svedčia o tom mnohé povesti, ktoré sa zachovali ústnym podaním a vďaka romantickým literátom prešli aj do rozprávkových kníh. S Matejovým menom sa spájajú aj viaceré miesta na strednom Slovensku v okolí Zvolena. Tak napríklad na severe Štiavnických vrchov nájdeme Kráľov stôl i Kráľovu studničku. Sú neďaleko zrúcanín Žakýlskeho hradu a viedla okolo nich cesta, nazývaná Matejovou, ktorá spájala Banskú Štiavnicu s údolím Hrona a s Kremnicou.
Dnes, keď si pripomíname 520. výročie úmrtia legendárneho panovníka (6. apríla 1490), sa vyberme na krátky výlet zo Zvolena do Javoria. Aj do týchto končín sa vraj kráľ Matej rád zatúlal, a to na lov, alebo - tak hovoria povesti - v prostom prestrojení, aby mohol lepšie spoznať náladu a názory i obyčajného poddaného ľudu. Alebo sa takto ľahšie dostal k pôvabnej podpolianskej dievčine, lebo Matej bol vraj aj veľký záletník. Hoci s jeho dobrotivosťou to asi nebolo až také ružové, skutočnosťou je, že ochotne obnovoval kráľovské privilégiá dané podpolianskym dedinám a osadám jeho predchodcami a chránil ich tak pred svojvôľou „malých kráľov“, ktorí sa vtedy usídlili na kráľovských hradoch (ako napríklad vo Vígľaši).
Od Zvolenskej Slatiny sa hore do srdca Javoria tiahne dolina Ľubica. Prežil som tam najranejšie detstvo a môžem potvrdiť, že je to dolina naozaj ľúbezná, známa i zvolenským hubárom. Zvolenský spisovateľ Ondrej Bartoš, spod ktorého pera vyšlo veľa povestí, spojil názov doliny práve s Matejovými záletmi za devou s menom Ľubica, ktorá sa mu tu niekde stratila. Pamätám si, že v hornej časti doliny bola studnička, ktorá niesla názov Kráľova. Vtedy, začiatkom 60. rokov, sa pri nej radi zastavili drevorubači, furmani, kosci, hubári, a aj ako chlapča z neďalekej horárne. Neviem, v akom je dnes stave, možno už nepotrebná nezarástla burinou, ale jej názov evokuje spomienky na slávneho kráľa. A vari o dva kilometre ďalej, na svahoch Veľkého Korčína, je bralo, nazývané Kráľovo bralo alebo Kráľov stôl. Podľa kronikára Vígľašskej Huty - Kalinky Martina Ďuriša, ktorý, žiaľ, odišiel z tohto sveta skôr, ako mohol zosumarizovať svoje celoživotné amatérske bádateľské snaženie, povesti hovoria o tom, že práve na tomto brale zvykol kráľ Matej hodovať a keď ho prišli jeho poddaní pozdraviť, zhadzoval im z brala celé pečené teľce, voly, bravy, barany či ulovenú divinu. Nuž, taká to vraj bola krásna doba, že až „pečené teľce lietali“.
Zabudnime na chvíľu na legendy a pri tomto výročí nahliadnime aspoň v krátkosti do života legendárneho kráľa.
Matej Korvín. (Zdroj: Slovensko I, Dejiny)
Matej Korvín sa narodil v roku 1440 v rumunskom meste Kluž. Bol synom Jána Huňadyho, ktorý zvádzal boje o to, kto bude mať na hlave uhorskú korunu, s Janom Jiskrom z Brandýsa, ochrancu práv neplnoletého kráľa Ladislava Pohrobka. Matej dostal na svoju dobu výborné vzdelanie, no jeho životná púť sa mohla skončiť už v 17. roku života, keď ho spolu s bratom Ladislavom odsúdili na smrť za vraždu Ulricha Cillského. Nakoniec popravili len Ladislava a Mateja internovali v Prahe. Keď v novembri 1457 zomrel ako 17-ročný kráľ Ladislav V. Pohrobok, za nového uhorského kráľa zvolili práve Mateja Korvína. Juraj z Poděbrad ho však z českej internácie nepustil len tak: zinkasoval výkupné 50 000 dukátov a Matej sa musel zasnúbiť s jeho dcérou Katarínou. Po zasadnutí na uhorský trón Matej ukončil boje s Jiskrom i s bratríkmi, ktorých zvyšky začlenil do svojho chýrneho „čierneho pluku“. Potlačil aj povstanie magnátov, ktorí by na jeho mieste radšej videli nemeckého cisára Fridricha III., pričom neváhal uväzniť i svojho strýka Michala Szilágyiho. Matej porazil Fridrichove vojská a mohol sa začať viac venovať hospodárskym reformám. Predovšetkým daňová reforma zvýšila príjmy do kráľovskej pokladnice, ktorým sa vraj nemohli v tom čase rovnať ani príjmy anglického panovníka. Matej však dostatočne nevyužil zvýšené príjmy na ďalší hospodársky rozvoj, ale viac sa mu pozdával pompézny život a výboje. V roku 1468 vpadol do Čiech a 3. mája nasledujúceho roku ho v Brne korunovali za českého kráľa. To viedlo k stretu záujmov s poľským kráľom Vladislavom Jagelonským a k vpádu poľských vojsk pod velením Vladislavovho syna Kazimíra do severného Uhorska. Matej túžil po cisárskej korune, do boja o ňu sa vrhol po uzavretí prímeria s Turkmi, ktorí ohrozovali Uhorsko z Balkánu. Nikdy sa mu to však nepodarilo, hoci v roku 1485 obsadil Viedeň a usídlil sa v nej. A neúspešné boli aj jeho snahy o udržanie trónu pre svojho nemanželského syna Jána. Po Matejovej smrti 6. apríla 1490 sa jeho nástupcom na uhorskom tróne stal Vladislav II. Jagelonský.
Už sme spomenuli, že Matej Korvín sa pokúsil o významné ekonomické reformy. A podporoval aj mestá, banské podnikanie, i kultúru a umenie, na čo mala veľký vplyv jeho manželka Beatrice, ktorá priviedla do Uhorska mnohých humanistických učencov a umelcov. Za Mateja Korvína otvorila svoje brány prvá univerzita na území Slovenska, Academia Istropolitana (v r. 1467), vyrástli dómy v Bratislave a Košiciach, v Levoči tvoril svoje najväčšie diela slávny Majster Pavol. Vojenské ťaženia proti Česku a najmä dočasné pričlenenie Moravy k uhorskému kráľovstvu mali vplyv na posilnenie česko-slovenských vzťahov a slovanského povedomia.
Za kráľa Mateja vraj lietali teľce. Pečené. Aké legendy si budú rozprávať naši prapotomkovia o dnešných slovenských mocipánoch? Ja viem, chýba im kráľovská koruna, hoci mnohí z nich by ňou pri svojej samoľúbosti určite nepohrdli. Veru, tak sa mi všetko vidí, že o tom, či niekto koná dobro alebo zlo, nerozhodujú jeho spolupútnici, ale až generácie, čo prídu po nich. A nie je to len preto, že - ako sa hovorí - „o mŕtvych len v dobrom“. Povedať pravdu, to nám nedovolí buď strach, buď ľahostajnosť, buď pätolízačstvo. Tak nás to učí história, ale i dnešok. A povesti? Tie sú len rozprávkami na zahnanie smútku. V nich - na rozdiel od života - víťazí vždy dobro nad zlom.
