Botanický rod bršlen (Euonymus) zahŕňa okolo 170 druhov. Ak nerátame tie, ktoré rastú v parkoch, na Slovensku sa môžeme stretnúť s dvomi druhmi, ktoré sú tu doma. Ide o bršlen bradavičnatý (Euonymus verrucosus) a bršlen európsky (Euonymus europaeus).
Konárik bršlena európskeho v Zolnej
Oba naše druhy sú kry, dorastajúce do výšky dvoch až štyroch metrov, ktoré rastú predovšetkým v nižších polohách do nadmorskej výšky okolo 500 m. Zatiaľ čo bršlen európsky dáva prednosť vlhkejšiemu prostrediu a je odolnejší voči mrazom i voči priemyselným splodinám, takže sa častejšie využíva aj na vysádzanie do parkov a plotov, jeho príbuzný bršlen bradavičnatý, ktorý - ako názov napovedá - má konáriky pokryté bradavičnatými lenticelami, dáva prednosť suchším lokalitám a je citlivejší na silnejšie mrazy.
Bršleny kvitnú v máji až v júli. Ich kvety sú malé, žltobiele, resp. svetlo okrovohnedé s červenými bodkami, nie príliš nápadné. Čo chýba bršlenom v kvete, to si plne vynahrádzajú svojimi plodmi, ktoré majú priam exotický vzhľad a ktoré môžeme obdivovať práve v tomto čase: koncom septembra a v októbri. Plodmi sú totiž výrazné červené tobolky. V nich sa ukrývajú čierne semená, ktoré obsahujú horký olej, takže ak by sme ich nechtiac zjedli, privodili by sme si nepríjemné dávenie a preháňanie. V minulosti sa v ľudovom liečiteľstve využívali na hubenie vší a ich olejom sa natierali miesta postihnuté svrabom alebo chrasty. Bršlenové drevo je vhodné na jemné rezbárske a tokárske práce.
Plody bršlena európskeho
Bršleny u nás zastupujú nielen rod Euonymus, ale aj celú čeľaď bršlencovitých (Celastracaea), ktorá je výraznejšie zastúpená najmä vo východnej Ázii. Do tejto čeľade patrí aj druh Catha edulis, ktorého domovinou sú etiópske hory, no ľudským pričinením sa rozšíril najmä na Arabskom polostrove a vo východnej Afrike. Jeho listy totiž obsahujú alkaloidy, ktoré sú obľúbeným narkotikom. V arabskom svete je žuvanie khatových listov veľmi obľúbené, má údajne podobné povzbudzujúce účinky ako pitie kávy.
Oba naše druhy bršlenov sú zatiaľ rozšírené v takej miere, že nepatria medzi chránené rastliny, čo však neznamená, že by sme ich mali bezhlavo ničiť. Už aj preto nie, že sú skutočnou ozdobou našej jesennej prírody. Najbližším príbuzným bršlenov u nás je klokoč perovitý (Staphylea pinnata) z čeľade klokočovitých (Staphyleaceae). Klokoče nás zaujmú už na jar žltobielym súkvetím, no príťažlivé na pohľad sú aj na jeseň, keď je ich plodom výrazná 3 - 5 cm veľká nafúknutá guľovitá žltozelená až červenkastá tobolka. Klokoč perovitý rastie v podobnom prostredí ako bršleny, je sprievodcom prirodzených porastov duba plstnatého, je však náročnejší na teplotu a na obsah uhličitanu vápenatého v pôde a celkovo sa stal u nás vzácnejším, takže sa dostal medzi naše zákonom chránené rastlinné druhy.
Bršlen v opustenej záhrade v Slatinke
