Boj za slobodu a demokraciu je stále aktuálny

V dnešný deň sa pričasto skloňuje slovo sloboda. Slovo, ktoré je vari už od zrodu ľudstva (a teda nielen v posledných 22 rokoch), prekrúcané, znásilňované. Zrejme je tomu tak aj preto, že každý si ho predstavuje trochu inak, že obsah toho slova nie je jednoznačný. Môže byť sloboda politická, sloboda pohybu, sloboda kultúrna, ale i sloboda ekonomická. Len ak sa všetky tieto slobody spoja, ak sa vo vyváženom pomere zmixujú, ak z nich vodcovia dokážu namiešať ten správny nápoj, až vtedy môžeme hovoriť o skutočnej slobode.

Slovenský problém ostatných dvoch desaťročí je v tom, že sa neobjavil politik, vodca, filozof, proste človek, ktorý by dokázal nemyslieť iba na seba, na svoju slobodu (i keď aj tá je relatívna a ľahko vyprchá, ak sa „karta obráti“), ale na slobodu celého národa. Viem, nie je to ľahké, lebo - ako som už napísal - každý má o slobode svoju predstavu, ale nemalo by byť nad sily politika dosiahnuť toho, aby u toho, za koho zobral na svoje plecia zodpovednosť, dosiahol aspoň pokoj v jeho duši.

Máme voľnosť pohybu. O tom sa nedá pochybovať. Ale keď naši predkovia, gniavení jarmom feudalizmu, dostali právo odísť od svojho pána, stali sa naozaj slobodnými? Ani vták nemôže voľne lietať v povetrí, ak nemá čo do zobáka.

Máme politickú slobodu? Zložitá otázka. Zákon umožňuje každému dospelému občanovi voliť a byť volený. To je síce pekná vec, ale môže si toto právo uplatniť ten, kto nie je slobodný ekonomicky, kto je závislí na svojom chlebodarcovi?

S politickou slobodou súvisí aj sloboda vyjadriť svoj názor. Znova je to pekná idea, ale prax je iná. Stručne povedané: Otvor si zobák a letíš, pocítiš to na vlastnej koži, pocítia to tvoje deti, tvoja rodina! Dá sa vtedy hovoriť o slobode?

S predošlým môže súvisieť sloboda, o ktorej sme v minulosti hovorili ako o slobode tlače, dnes môžeme hovoriť o multimediálnej slobode. Na prvý pohľad sa zdá, že ju na Slovensku máme. Ale aká je pravda? Z vlastnej skúsenosti viem, že tu sloboda nie je, aspoň nie stopercentná. Ale ono to asi ani inak nemôže byť, ak chce byť médium mienkotvorné. Aj za každými novinami, časopisom, rozhlasom či televíziou niekto stojí, niekto, kto drží kasu a ťahá povrázkami. Pravda, sú tu aj verejnoprávne médiá, ale aj tie sú obyčajne ohraničené mantinelmi, ktoré sa menia podľa toho, kto je práve pri moci. Typické pre slovenské médiá je, že sa dokážu vyžívať v nadávaní na niekoho, kto je práve „v móde“, alebo „na rane“. Nadávalo sa na komunistov, na Mečiara, na Dzurindu, na Fica... Že by tá skutočná sloboda prišla až vtedy, keď už nebude na koho nadávať? Toho sa zrejme nedožijem. Vôbec sa nečudujem, že namiesto denníkov, ktoré sa tvária seriózne, má u nás navrch tzv. bulvár, lebo dokáže písať otvorenejšie, prostorekejšie, úprimnejšie a tým aj pravdivejšie.

Sloboda kultúrna, umelecká... Spolu s voľnosťou pohybu vari jediná sloboda, ktorá sa u nás presadila. Ale nie stopercentne, má tiež svoje háčiky, ba háky. Pod pláštikom slobody sa vkradol do kultúry umelecký brak, gýč, ktorým nás kŕmia najmä televízie. Ale samozrejme, komu takéto prejavy nekultúrnej kultúry nevoňajú, má jednoduché riešenie: vypne rádio alebo televízor, nejde do divadla, do galérie, nekúpi si knižku, napriek tomu, že všetci okolo neho hovoria, aká je bohovská. Ale producentov gýča tento nezáujem nevzrušuje. Nie je vylúčené, že oni sami obsah toho gýča nepoznajú, oni sa iba potrebujú ukázať, že na to majú, prípadne potrebujú preprať špinavé peniaze, a zároveň si zaviazať tých umelcov a pseudoumelcov, ktorých podporili, a ich okolie. Je to to isté, ako kupovanie si hlasov niekde v cigánskej osade alebo kolónii. Dá sa v tejto situácii hovoriť o skutočnej slobode?

(Pri rôznych vernisážach sa vždy rád bavím na tých papalášoch, ktorých si autori alebo organizátori pozvú, veď sa to patrí. Bavím sa na tom, ako „hlúpo múdro“ sa tvária nad sochou či obrazom, hoci im vôbec nerozumejú, ako „hlúpo múdro“ - alebo „múdro hlúpo“? - sa dokážu rozplývať nad divadelným predstavením alebo koncertom, hoci polovicu z neho predriemali.)

Sloboda ekonomická. Najpálčivejší problém, ktorý sa dotýka každého z nás, ktorému sa nedá vyhnúť, ak chceme prežiť. Ona je základom slobody ako celku a práve ona je u nás najviac znásilňovaná. Práve v nej sa najviac prejavujú antihumánne postoje človeka. Na túto tému by sa dalo písať a hovoriť naozaj veľa. Chyba sa urobila už na tzv. štartovacej čiare po Novembri ´89 a na ňu sa nabaľovali chyby ďalšie, ktorých hnacím motorom bola moc, politická kariéra a honba za majetkom a peniazmi. Často doslova aj cez mŕtvoly. To sa najviac odrazilo na charaktere ľudí, na jeho zmene. V medziľudských vzťahoch sa zakorenila zvlčilosť. Už som sa raz vlkom za tento výraz tak Nerudovsky ospravedlnil, tie milé zvieratá si toto prirovnanie naozaj nezaslúžia, lebo viem, že sa správajú ľudskejšie - v tej pravej podobe tohto slova. Úprimne: slobodnejšie a bezpečnejšie by som sa cítil v lese obkolesený svorkou vlkov ako na rušnom námestí obklopený takou či onakou neslobodou sužovanými ľuďmi. Zatiaľ čo viem, čo od tých vlkov môžem očakávať, u tej ľudskej svorky sa to nikdy nedá ani len predpovedať.

Z ekonomickej slobody alebo neslobody sa odvíjajú všetky ostatné atribúty slobody. V spoločnosti, ktorá sa rozdelí na kasty, nemá sloboda miesto. Neslobodným sa v nej cíti ten, komu - napríklad - jeho zamestnávateľ „zabudne“ vyplatiť zaslúženú mzdu, slobodným sa však nemôže cítiť ani ten, kto tú mzdu nevyplatí, pravda, tá jeho nesloboda môže byť pod tlakom vlastného svedomia, alebo pod mafiánskym tlakom okolia, nie je vylúčené ani spojenie oboch. To je jedna veľká choroba dneška, ale nie nevyliečiteľná.

Poviete si: Ak sa ti nepáči, môžeš ísť! Hranice sú voľné, si slobodný... Na škodu tejto spoločnosti tak urobili tisícky Slovákov a väčšinou sú to tí, ktorí sa svojimi schopnosťami dokážu presadiť v inom svete. Nie náhodou aj preto, že je slobodnejší, demokratickejší? Ja viem, sú aj takí, ktorí hodia svoju otčinu za chrbát, vymažú ju z pamäte a novou domovinou sa im stane iná krajina, v ktorej majú pocit dobra, spokojnosti. Ale ešte stále je nás dosť, čo máme k tejto krajine medzi Dunajom a Tatrami naozaj úprimný, emocionálny vzťah. Mohli by sme sa cítiť v cudzom svete slobodnými? A je vôbec prejavom slobody a demokracie to, že vás niekto otvorene alebo skryto vyháňa z vlastného domu, z vlastného dvora, z vlasti?

Ruka v ruke so slobodou ide - alebo by mala ísť - demokracia. Demokratická - aspoň podľa názvu - je aj Severná Kórea, demokratická - tiež podľa názvu - bola aj Líbya, demokratická - tiež podľa názvu - bola aj prednovembrová NDR (pre mladších rozšifrujem: Nemecká demokratická republika)... Slovensko síce nemá v názve, že je demokratické, ale to ho azda neoprávňuje k tomu, aby takým nemalo byť. Žiaľ, práve tak ako sloboda, aj demokracia je prekrúcaná, a to neraz i tými povestnými paragrafmi, poprekrúcanými na obraz a na úžitok tých, ktorí ich tvoria. Demokracia sa u nás chápe tak, že keď ja alebo moji kumpáni máme spolu 50,01 % (pričom sa neberie do úvahy tá masa, ktorá sa účasti na voľbách ako základu demokratického fungovania vedome vzdáva), tak si môžem robiť, čo chcem, a ostatní láskavo držte hubu a krok. Ale toto je typický prejav boľševizmu! Ale povedzte tomu, kto sa takto správa, priamo do očí, že je boľševik, urazí sa, alebo sa vám - vedomý si svojej moci - vysmeje. To už nemá nič spoločného s pravou demokraciou ani so slobodou, to už nemá ďaleko k diktatúre, a to bez rozdielu, či ju nazveme diktatúrou proletariátu, alebo diktatúrou nejakého sebavedomého radikála. Napokon, aj diktátor nemusí byť iba krutovládca, ak dokáže pochopiť a rešpektovať spoločnosť, na ktorej čelo mal odvahu sa postaviť.

Zosumarizujúc predošlé mi vychádza, že nie je v ľudských silách vybudovať stopercentnú slobodnú a demokratickú spoločnosť. Ale v našich silách je, aby sme sa k nej priblížili. V charakteristike dnešného nášho štátneho sviatku znie: Deň boja za slobodu a demokraciu. Tak bojujme! Nielen v dnešný deň.