Po roku 1989 Slovensko nemalo šťastie na schopných politikov, ktorí by dokázali krajinu budovať. Je pravda, že prišli do politiky nepripravení. Ale rovnako je pravda to, že podobne ako tí, ktorí mali marxisticko-leninské základy a rýchlo prezliekli kabáty, mali pred očami len kariéru, moc a svoj vlastný prospech. To, ako zabezpečiť seba, svoju rozvetvenú rodinu a kamarátov v kšefte, sa naučili veľmi rýchlo. Nenaučili sa však vládnuť, viesť krajinu a v tomto by ich ľahko tromfol aj ten rozprávkový hlúpy Jano. Ľud, o ktorom tak radi hovorili a hovoria, im bol a je iba štafážou pri voľbách. Spočiatku im stačilo nadávať na komunistov, stačilo kričať, že sme si prejedli budúcnosť, a ľudia si uťahovali opasky. Šomrali, ale privolili, lebo ešte boli na opasku voľné dierky a živila ich nádej, že naozaj bude lepšie. Veď sme sa zaradili do európskej rodiny, otvorili sa nám hranice, ba aj do takej vtedy ťažko dostupnej Ameriky (teda do USA) už môžeme cestovať bez víz. To všetko je síce pekné a chvályhodné, ale život nie je iba o slobode. Ani vták, hoci mu v povetrí nič neprekáža, by asi ďaleko nedoletel, keby nemal čo do zobáka.
Politici - a nielen naši - akoby zabudli, že človek je najmä chlebom živí. Zrejme čakali, že to vyrieši všemocný trh. Ale chyba. Namiesto budovania sa začalo klamanie a rabovanie, pri ktorom si politici vybíjali svoju energiu. Rozdávanie lén, pri ktorých by bledol závisťou aj pán Váhu a Tatier, ale i drobných trafík, vynieslo na povrch ľudí, ktorí sa nabalili, dostali sa „za vodu“ a sotva by sa našiel kriminalista, nehovoriac už o historikoch, ktorý by dokázal podať presvedčivé argumenty, koľko bolo v aktivite novodobých zbohatlíkov skutočnej zákonnosti (často ušitej na ich telo) a koľko obyčajného kmínstva. Na jednej strane milionári a na strane druhej zhumpľovaná krajina so státisícmi bedárov. Ak mi niekto bude oponovať, že tí milionári sa dopracovali k blahobytu svojou šikovnosťou, dobre, beriem, verím, že aj takí sú medzi nimi, ale na strane druhej ani v tej armáde nezamestnaných nie sú len samí lajdáci a neprispôsobiví darmožráči a príživníci.
Jeden podstatný problém, ktorý začína vystupovať na povrch, je to, že po nás, po generácii, ktorá mala stavať Slovensko po roku 1989, a teda predovšetkým po tých, ktorí sa proklamovanou šikovnosťou dopracovali k majetkom a tučným kontám, je tu príliš málo toho, na čom by sa dalo budovať. Áno, vyrástli nám budovy bánk, ale na rozdiel napríklad od ázijských tigrov u nás nesymbolizujú hospodársky rast, nie sú s ním v správnom pomere. Prilákali sme super- a hypermarkety, ale za cenu likvidácie drobných podnikateľov, remeselníkov, obchodníkov a predovšetkým poľnohospodárstva. Stali sme sa dokonca automobilovou veľmocou, pravda, len dočasne, kým budeme mať dostatok kvalifikovaných a zručných robotníkov, ktorí budú ochotní robiť za - v európskom pohľade - podpriemernú mzdu. Ak toto pominie, automobilky sa posunú inam a nám zostanú len prázdne škatule. Vrhli sme sa na budovanie nových priemyselných parkov, no mnohé z nich sú prázdne a tam, kde mohla dozrieť pšenica, dnes kvitne burina! V porovnaní so svetom sme postavili skromné kilometre drahých diaľnic, pričom už nebolo dosť peňazí na cesty nižšej kategórie, ktoré sú často v katastrofálnom stave. A to je len vrchol ľadovca, ktorí nahlodáva ten náš Titanic. Tanečné kreácie na jeho najhornejšej palube nikam nevedú, keď sú v podpalubí diery.
Bolo by zaujímavé porovnať, čo a koľko sa u nás postavilo za dve desaťročia v povojnovom Československu a na Slovensku zvlášť s tým, čo sa vybudovalo za posledných dvadsať rokov.
V tejto chvíli som si uvedomil, že dnes je 7. novembra, keď sme zvykli oslavovať VOSR (pre mladších rozšifrujem, že ide o Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu). Niektoré moje vety možno zaváňajú socialisticky, čo je síce vzhľadom k dátumu náhoda, ale celkovo vzaté to náhoda nie je. Snaha zmiesť zo stola všetko čo len trošíčka socialistické je kontraproduktívna. Aj naši starí otcovia, otcovia a napokon aj my, tiež už skôr narodení, sme sa snažili aj v podmienkach, aké reálne boli, niečo pre to naše potomstvo zanechať. Bez zbytočného filozofovania jeden príklad: ak za jedno volebné obdobie vyrástlo sídlisko („králikárny“ - dobre beriem, o jeho kvalite by sa dalo diskutovať, ale napraviť ju nie je nesplniteľná úloha), tak dnes za jedno volebné obdobie sme radi, keď s veľkou slávou na tom istom sídlisku dáme občanom kúsok vyasfaltovaného chodníka alebo detské ihrisko!
Vari má byť symbolom ponovembrového budovania zvolenské „koloseum“ - nádejná multifunkčná hala, ktorú už zrejme nikto nikdy nedostavia? Už som o nej písal viackrát, a nielen ja, no nikto za túto nenávratnú mnohomiliónovú škodu nie je zodpovedný, nikto nemá odvahu a česť sa k tej zodpovednosti prihlásiť, pritom tú halu určite nezačali stavať Marťania. Tiež typické pre dnešné Slovensko.
Zlé hospodárenie, bez vízií, bez tak zaznávaného plánovania, bez primeraných investícií do vzdelania a aj jeho usmernenia, zlé prerozdeľovanie ziskov... Výsledok? Na jednej strane enormné a neraz očividne nezaslúžené príjmy bankárov, priekupníkov, i politikov, kvitnúca byrokracia, s ktorou ide ruka v ruke korupcia, nárast drahých a nie vždy účelne využitých bezpečnostných síl (štátna a mestská polícia, ale aj najrôznejšie holohlavé ochranky, o ktorých obyčajný smrteľník ani netuší, či sú na strane zákona alebo mafie), chabá justícia prepletená s politickou mocou (názorným príkladom je voľba generálneho prokurátora a odsúvanie jeho vymenovania)... Na strane druhej armáda chudobných a nezamestnaných. I narastajúca kriminalita, drobná i veľká. Pritom politici už sami vykrikujú, ako sme nehorázne zadlžení a tvária sa pritom, že oni nič - to ten druhý. Akoby sa iba bavili o vlastnom pokri za peniaze nás všetkých.
Zrejme je niečo choré v takej krajine, kde sa anjeli menia na diablov a zo zlodejov a vrahov sa stávajú ctihodní občania. To je výsledok zlého rozdelenia odmeny za prácu pri budovaní celej spoločnosti. Nie je až také podstatné, či je ten pomer 1:99, 2:98 alebo 10:90, podstatné je, aby sa tieto čísla k sebe priblíži na prijateľnú, životaschopnú, humánnu úroveň, aby to rozdeľovanie bolo férové.
Ak sa po roku 1989 hovorilo, že by bolo dobre za minulosťou urobiť hrubú čiaru, ktorá by bola rovnakou štartovacou pre všetkých, dnes to platí znova a vari i dvojnásobne. Vtedy sa nám tú hrubú čiaru nepodarilo nakresliť a ak, tak bola poriadne pokrivená a poprekrúcaná. Mohli by sme sa poučiť. Dejiny nás učia, že aj v čase krízy sa dá budovať, len sa na ňu netreba vyhovárať, a predovšetkým treba - a bez toho sa Slovensko dopredu nepohne - ubrať chamtivcom a mamonárom a pridať tým, ktorí to najviac potrebujú. Nie zadarmo, ale ako odmenu za ich poriadnu robotu. Nie pochybnou múkou a makarónmi, ale slušným, primeraným živobytím.
Za dve desaťročia sa naši politici učili a my, vskutku obyčajní ľudia, sme boli ich pokusnými králikmi. Niektorí sa však naozaj naučili, ako to chodí v tom panskom huncútstve. Vybudovali si pomerne silné, stabilné strany, ktoré dokázali prežiť už viacero volebných období. Základ tej stability je však v peniazoch oligarchov a v servilných členoch strany či sympatizantoch, ktorí ľahko vymenia kabát, ak im to korýtko či stoličku zoberú, alebo im niekto ponúkne koryto väčšie či voňavejšie.
Ale otázka znie: Budú naši „vyškolení“ politici schopní odovzdať za také drahé školné národu to, čo od nich očakáva? Uvedomujú si, že ak to nedokážu, stanú sa z nich rovnaké staré štruktúry, ako oni posmešne nazývali svojich predchodcov? Navyše štruktúry chorobne prepletené metastázami kamarátkšeftov a teplých flekov. Môžu odísť relatívne so cťou, bez toho, aby ich nasrdený ľud naháňal s vidlami v rukách. No kde je záruka, že sa na zvyšok koristi (lebo ono sa akosi vždy niečo nájde) nevrhnú noví dravci, možno už reprezentanti novej generácie? V tom vidím najväčšiu dilemu predčasných slovenských volieb.
