Bolo vôbec SNP <!-- @page { margin: 2cm } P { margin-bottom: 0.21cm } -->
Kniha je to síce v nemčine, ale - ako som už uviedol - vyšla v britskom vydavateľstve. Na viac ako tristo stranách sú zachytené všetky podstatné fakty, od vývoja na európskom kontinente po Prvej svetovej vojne cez krízu v 30. rokoch, nástup nacistov k moci, politické akty až cez najdôležitejšie frontové udalosti v Európe, Afrike, v Ázii i Tichomorí, až po koniec vojny a jej výsledky, či skôr následky.
Prvé slovo, ktoré som hľadal v bohatom registri, bolo samozrejme Slowakei. V knihe sa objavuje celkom trikrát: v súvislosti s účasťou slovenskej armády v útoku na Poľsko v roku 1939, s pripojením sa k osi Berlín - Rím - Tokio o rok neskôr a s pripojením sa Slovenska k útoku na Sovietsky zväz. Viac ani bodka, ani čiarka. O nejakom antifašistickom vystúpení slovenského národa sa v knihe neobjavuje ani najmenšia zmienka. Ani v záverečnej kronike, kde sa koncom augusta spomína najmä štátny prevrat v Rumunsku a vstup francúzskych a anglo-amerických vojsk do Paríža.
Teraz neviem, či SNP bolo z globálneho hľadiska naozaj také bezvýznamné, alebo ho autor zámerne či z nevedomosti vynechal. Preto aj ten provokačný titulok: Bolo vôbec SNP? Divím sa tomu dvojnásobne, lebo ako som si „vygoogloval“, ide zrejme o kvalitného autora, ktorého kniha Bojová technika Druhej svetovej vojny vyšla aj v slovenčine.
Osobne si myslím, že SNP patrí nielen do slovenskej, ale aj európskej histórie, nech sa už naň pozeráme akýmkoľvek pohľadom. Ak nie pre nič iné, tak aspoň z úcty k obetiam.
Ale ako sme sa presvedčili aj včera, názory na SNP sú aj na Slovensku rôzne. Vyplývajú z ideového, politického zafarbenia, pri ktorom sa historický fakt odsúva do úzadia.
V súvislosti s oslavami 67. výročia SNP a najmä v súvislostiach so svojskou pripomienkou pri pomníku ľudáckeho politika Ďurčanského v Rajci zaznela v spravodajstve jednej z televízií zmienka, že zatiaľ čo na glorifikovanie vodcov vojnového slovenského štátu sa nájdu peniaze, na Slovensku nemáme pomník vojenských veliteľov povstania Viesta a Goliana. Nuž, tu by som autorku tohto konštatovania trochu poopravil: Na Slovensku, konkrétne vo Zvolene, stojí pomník povstaleckých generálov, pravda, je skromný, mimo centra mesta, pri budove veliteľstva vzdušných síl. Postavili ho krátko po vojne, potom sa na dlhé desaťročia stratil niekde v depozite ako pre socializmus nevhodný symbol, aby sa po roku 1989 vrátil na svetlo sveta. Osadili ho v parku, ktorý nesie meno Štefana Višňovského (povereník pre dopravu v povstaleckej Slovenskej národnej rade, zahynul pri masovom vraždení v Kováčovej), no netrvalo dlho a vandali soche odlomili ruku. Opravený pamätník potom presunuli na dnešnú lokalitu. Nedávno zhruba v mieste jeho pôvodného osadenia odhalili nový, honosnejší pamätník. Je venovaný stretnutiu Hlinku a Rázusa vo Zvolene v roku 1932. Trochu zvláštna paralela, ale nie netypická pre súčasné Slovensko.
