Aký bol tvoj prvý kontakt s hudbou - kedy si zistila, že vieš spievať resp. že sa chceš spevu viac venovať?
Matne si spomínam na kotúčový magnetofón s nahrávkami Boney M, na Zlatú bránu, na Miss Bábiku, keď som spievala uspávanku bábike Nataši. To všetko bolo ešte na konci škôlky a vtedy sa môj strýko, ktorý učil hru na husle, rozhodol, že ma dá na klavír, neskôr aj na spev. Keď som mala asi štrnásť rokov, rozhodla som sa, že moje usilovné cvičenie spevu musím nejako zúročiť a prihlásila som sa na inzerát do dievčenskej metalovej kapely. Iba tak, zo zvedavosti. Asi po troch mesiacoch ma metalistky vyhodili, lebo vraj nemôžu mať speváčku s hlasom ako Darinka Rolincová. Neskôr ma kamarát zoznámil s kapelou Peško, ktorá hrala taký experimentálny rock'n'roll. Mala som iba šestnásť a skoro každý víkend som chodievala za nimi do Trenčína, kde sme skúšali. Hrávali sme na prvých alternatívnych festivaloch na Slovensku ako Bzovík, Lúčky- vtedy Pohoda ešte neexistovala. O rok na to sme išli na miniturné s Bez Ladu a Skladu do Francúzska. To bolo pre mňa ako sen!
Máš vyštudovanú UK v Bratislave, odbor latinčina - história. Ako to ide dokopy s hudbou?
Nijako. Do Bratislavy som chcela odísť hlavne kvôli kapele. Študovať na UK bolo iba také „křoví", netušila som však, že si vyberiem dosť ťažkú kombináciu, kvôli ktorej som nemohla žiť tak spoločensky ako dovtedy. Medzitým sa Peško rozpadlo, no ja som neprestala v súkromí hľadať hudobne spriaznené duše. Keď niečo veľmi chceš, pošepkáš to vesmíru a príde to. Prišlo to až vtedy, keď som si v treťom ročníku preložila skoro všetky skúšky do štvrtého a začala som konečne žiť študentským životom. Vtedy som sa zoznámila s Rišom Lalíkom z kapely Ettella Diamant, ktorý mi ponúkol spoluprácu. A tak sa to všetko znova nakoplo.
Venuješ sa tomu, čo si vyštudovala?
To si nechávam na neskôr. V praxi mi latinčina poslúžila na to, že som sa naučila rýchlejšie po španielsky počas môjho študijno-pracovného pobytu v Barcelone, kde som sa presťahovala po štátniciach, veď som päť rokov trčala iba v Mlynskej doline na intráku. Okrem školy som tam pracovala ako au-pair a servírka v reštaurácii rodiny bývalého Dj-a, u ktorej som bývala. Naše vzťahy ostali nadštandardné doteraz, každý rok k nim chodievam na prázdniny.
Ľudia ťa vnímajú predovšetkým ako speváčku Pudingu Pani Elvisovej. Začínala si však v kapele Ettella Diamant...
Ettella Diamant vznikla v polovici deväťdesiatych rokov ako projekt troch kamošov zo strednej. Rišo, Kypo a Igor mali radi všetko, čo nebolo v hudbe vtedy bežné. Ruchy, sample, scratche, gramce. Za pomoci synťákov značky Roland s disketovou mechanikou a programu Logic začali tvoriť prvé zvukové fragmenty. Roku 2000 ma pozval Rišo na skúšku do Nového Mesta nad Váhom, kde chalani pôsobili. Bolo to príjemné prekvapenie. Už len to, ako opatrne narábali so zvukmi, počuli aj najjemnejšie odtiene. Ettella nenahráva z rozpoznateľných a otrepaných zvukov z klávesov. Všetko sú to sample a ruchy posunuté synťákom do polohy, kedy sú voči originálu nespoznateľné. Taktiež vokál nebrali ako niečo, čo má byť v popredí, ale ako ďalší nástroj, frekvenciu. Preto sme najprv ani nerobili skladby pesničkovou formou, to prišlo až neskôr. Ďalší ľudia, ktorí spoluvytvárajú Ettelu Diamant sú naši hostia na gitaru, violončelo alebo scratche.
Ettella má na konte zatiaľ jedno EP. Po ňom nasledovala dlhá pauza. Prečo?
Ettella nepauzuje, iba tvorí pomaly. Nie všetko, čo sa na prvýkrát nahrá, ostane nespochybnené. Veľakrát sa to zmení, až kým sa nedosiahne maximálny pocit, že sa v skladbe nenachádza žiaden zvuk, pauza alebo pasáž, ktorá by nás mohla vyrušiť.
Váš štýl by sa dal charakterizovať ako elektronika. Bude taký aj nový album, ktorý pripravujete?
Áno, náš nový album bude jednoznačne elektronický, s prvkami živých nástrojov- gitary, basy a violončela. Bude to stále éterická hudba. Ukážky sú k dispozícii aj na Facebooku alebo myspace.com/ettella.
Kapely si zvyknú produkovať albumy sami, dôvodom býva, že na Slovensku nenájdu toho správneho producenta. Ako je na tom Ettella?
Na Slovensku je veľký problém nájsť invenčného producenta. Buď to robia kapely štýlom DIY (do it yourself) alebo kontaktujú niekoho zo zahraničia. S naším prvým EP nám pomáhal Vlado Ďurajka aka The Autumnist. Ako to bude s novým albumom zatiaľ nevieme, riešime to.
Album by mal výjsť pod značkou Deadred Records. Prečo ste sa rozhodli práve pre tento label?
Náš prvý oficiálny track Snorlax figuroval na Deadred kompilácii Veľké Uši Majú Strach, ktorá vyšla v roku 2001. Taktiež Ettella Diamant remixovala a bola remixovaná na kompilácii Re(d)mixes, neskôr sa nám teda zdalo prirodzené vydať EP na rovnakej značke, vydávajúcej okrem iného aj Abuse, teraz The Autumnist, ktorý nám bol žánrovo najbližší.
V kapele PPE si najprv začínala ako hosťujúca speváčka, druhým albumom Play Pause Eject si sa stala oficiálnou členkou skupiny. Ako si spomínaš na úplne začiatky s chalanmi?
Chalanov z PPE som registrovala od ich začiatkov, na koncertoch pôsobili veľmi sebaisto, všetky baby s nimi chceli chodiť a spievali "Páčim sa si, mám sa rád", z čoho bola jedna kamarátka dokonca pohoršená. Mne to pripadalo celkom vtipné, pretože okrem textov hrali košický britpop alebo moherpop, čo mi veľmi imponovalo, keďže ja som bola veľká fanúšička kapely Blur a hlavne Primal Scream. Keď došli z Košíc do Bratislavy, poprosili ma, či by som im nenahrala nejaké vokály k singlu Rytmus v pohode. Stalo sa a odvtedy som začala chodievať nepravidelne na ich skúšky. Keď som v Barcelone rozmýšľala, či sa mám vrátiť na Slovensko, rozhodla som sa tak iba kvôli dvom veciam. Kvôli Ettelle Diamant a PPE.
Na druhom albume si dostala už aj viac priestoru...
Bolo to hlavne kvôli tomu, že som pôsobila v kapele už dlhšie a mala čas na spoločné jamovanie a vymýšľanie nových vecí.
Okrem spevu- do čoho môžeš kecať? Ako spolupracuješ s chalanmi?
Moja hlavná kompetencia sú melódie, v menšej miere texty. Keď ide o moju obľúbenú skladbu, kecám do všetkého. A taktiež do módy, hoci teraz už ani nemusím. V minulosti som veľmi chcela, aby sme pôsobili kompaktne na pódiu aj v tomto smere. Spolupracujeme dosť tradične. Na skúškach, každý za svojím nástrojom, vymýšľame tracky, z ktorých vyberieme najlepšie, čo sú také, ktoré nás neomrzia ani na desiatej skúške. Nahrajú sa nanečisto cez mikrofón do kompu ako vzor pre nahrávanie naostro, pričom najväčším kumštom je zachovať pôvodný pocit demo skladby.
PPE je kapela, ktorú uznávajú kritici, no zároveň má obrovské množstvo fanúšikov. Čím to podľa teba je? Ako sa vám to podarilo?
PPE na koncertoch rozdáva pozitívnu energiu, baví ľudí, robí show a neberie sa vážne. To, že sa na pódiu sami zabávame, cítia asi všetci. Možno práve to priťahuje ľudí, veď každý chce byť v pohode, nie? Okrem toho máme projekciu, čo je pridanou vizuálnou hodnotou k show.
Momentálne pripravujete nový album. V akej ste fáze?
Máme možno takých šesť skoro dorobených skladieb, šesť je aj otextovaných. Do skúšobne chodievame teraz veľmi často.
Kapela PPE bola tento rok nominovaná na cenu Radio_Head Awards za najlepšiu kapelu. Ako ste vnímali túto nomináciu? Sú pre vás tieto ceny dôležité? Sú motiváciou?
Táto nominácia prišla priamo od našich fanúšikov bez toho, aby sme ich vyzývali na sociálnych sieťach, aby za nás hlasovali. To nás veľmi potešilo, rovnako ako ich potlesk, natešené výkriky, vláčiky na koncertoch alebo komenty na Facebooku.
Čo je tvojou najväčšou motiváciou, dôvodom prečo robíš hudbu?
Hudba pre mňa predstavuje vyššiu formu slobody, keď sa na chvíľu zastaví čas, keď sa môžem najúprimnejšie vyjadriť. Občas sa stane, že sa cítim ako médium, keď melódia prichádza odniekiaľ zhora. Preto mám rada skúšky, niekedy sa také magické veci dejú aj u nás. Práve to je ten dôvod.
Foto: Hugo Puig, Stel Rebrešová a archív speváčky
