Za vznik kapely The Ills môže vlastne alkohol a náhoda...
Filip: Náhoda ani nie je to, že kapela vznikla, ale skôr to, že nezapadla medzi niekoľko fiktívnych projektov, ktoré pri žúroch v tomto období vznikli. Jedno septembrové popoludnie sme sa stretli v meste, dopili prvú flašu sudového vína, išli kúpiť druhú do predajne pod bytom, v ktorom býval Iso a naša vtedajšia klávesačka Simon. Ja som chcel od Isa, aby mi ukázal, čo na tých jeho sekvenceroch vlastne hrá a on povedal, že nie, že si ideme zahrať, dal mi do rúk basu, ktorú mal jeho spolubývajúci požičanú, bubeníkovi nastavil na sekvenceri zvuk bicích, on si zobral svoju gitaru a Simon dostala klávesy, pretože to bol ten štvrtý nástroj, hoci na nich nikdy predtým nehrala.
Iso: Ja si myslím, že toto bude taká tá historka, ktorá sa časom tak strašne ošúcha a domení, že si už ani ja nebudem pamätať, ako to vlastne bolo. Vtedy sme nahrali pár celkom vtipných trackov. Mal som rád Running Pope. Tá bola namakaná. A neskôr jednu z nich hrala Nika na eFeMku.
Prvý track ste nahrali, zavesili na MySpace. Čo nasledovalo?
Filip: Prvá skladba vznikla v priebehu pár minút. Rýchlo sa nahrala, zavesila na Myspace, v tom momente sa použil aj názov kapely, ktorý sme potom boli už leniví zmeniť. Z prvej skladby sme sa najviac tešili my štyria, no dostali sme aj celkom príjemné odozvy od kamarátov.
Kedy vám začalo byť jasné, že vznikla oficiálna kapela?
Filip: Myslím, že hneď na druhý deň sme mali prvú skúšku, na ktorej vznikla ďalšia skladba a naše nadšenie rástlo ďalej. Prvý neoficiálny koncert sme mali o tri mesiace, na silvestrovskom žúre, niekedy v tom odobí Iso predskakoval v Bratislave Čistým tvarom a ich spevák Ďuro si nás všimol a pozval nás s nimi hrať do Svätého Jura a Košíc vo februári, respektíve marci. Po tých koncertoch už to bolo úplne jasné.
Fungujete približne dva roky, počas tohto obdobia sa zostava mierne zmenila. Kto tvorí The Ills?
Filip: Zostava sa zmenila len mierne, po roku sme prestali hrať so Simon, keďže nemohla s nami poriadne skúšať, čo brzdilo vznik skladieb a štvrtý nástroj tam chýbal. Začali sme rozmýšlať, čo ďalej a pozvali sme na skúšku Adama, môjho spolužiaka zo strednej. Ten je v kapele rok a kľúčovosť jeho príchodu sa dosť podpísala aj na albume, keďže už nie je len sprievodným gitaristom, ale vyrovnaným spoluhráčom Isovi. Ja hrám na basgitaru a Daron na bicie.
Hráte štýl, ktorý nie je na Slovensku práve najznámejší- shoegaze a post-rock. Čím vám je táto hudba blízka?
Filip: Prišlo to prirodzene, takúto hudbu počúvame, tak sme ju začali hrať. Ja som si prvýkrát post-rock všimol dosť neskoro, hoci som občas počúval Mogwai a Explosions in the Sky, aj keď som nevedel, že sa to volá post-rock. Prvýkrát som ho ale zaregistroval ako žáner, keď 65daysofstatic predskakovali na koncertoch The Cure a vtedy som si povedal, že také niečo by som chcel hrať. Post-rock tak tlačím ja s Daronom, shoegaze je potom viac Isova záležitosť, keďže miluje Cocteau Twins. No v tejto hudbe som sa našiel aj ja. Post-rock je dosť emotívna hudba, na shoegaze mám zase rád tu zasnenosť a špinavosť.
Iso: Ja som bol dosť veľký nadšenec elektroniky. Aphex Twin, Squarepusher, Björk a tak.Ale potom si jeden chlapík u mňa zabudol napálené disky a medzi nimi bol jeden nepopísaný, na ktorom boli Cocteau Twins. To som ale potom ešte dva roky nevedel. Keď som si zistil, kto to vlastne je, začal som zbierať ich veci a celá tá elektronika mi v hlave ustupovala. O ďalších pár rokov neskôr som si povedal, že by som také podobné hádam aj mohol skúsiť robiť. No a aha, takto to dopadlo. Aj keď ja si myslím, že ja mám o dosť bližšie k shoegazeu, v Ills sa skôr prejavujú tie post- rockové nadšenia, ktoré nosia so sebou Filip a Daron.
Viete o niekom na Slovensku, kto by robil podobnú hudbu? Veď vy vlastne nemáte doma konkurenciu.
Filip: Pred pár dňami sme cez nášho kamaráta Teapota objavili prešovskú kapelu Dawn To Come, ktorá kombinuje post-rock s metalom. Myslím, že aj keď my sme určite zvukovo menej suroví a viac romantickí, sú nám zo slovenských kapiel zvukovo asi najbližšie a chceme s nimi ešte hrať. Sú tu aj iné kapely, ktoré využívajú vplyvy podobnej hudby ako my, napríklad Gwerkova, gitarista Ondrej Golis, shoegaze tu napríklad kedysi hrali Maťkovia, o čom by skôr vedel porozprávať Iso.
Ako funguje proces tvorby v kapele, ktorá je inštrumentálna?
Filip:Je to vlastne úplne jednoduché. Iso alebo Adam prídu na skúšku s nejakou melódiou alebo konceptom a spoločným hraním tie veci dostávajú tvar. Niektoré z nich majú klasickú stavbu sloha-refrén-sloha-refrén, iné sú menej konkrétne, to už potom závisí skôr od pocitu, ktorý z tých skladieb máme a kam sú smerované.
Iso:Normálne. Prídeš do skúšobne, zavrieš za sebou dvere a veci sa začnú diať.
Čo čaká nič netušiaceho človeka, ktorý zavíta na váš koncert?
Filip: Čaká ho asi prekvapenie, že nemáme vokál. Viac ľudí mi hovorilo, že na našom koncerte im stačili 2-3 pesničky, na absenciu spevu si zvykli a už to neriešili. Takže ho čakajú dlhé inštrumentálne skladby, kombinácia hlučných a tichých pasáží a Iso občas utrúsi aj nejaký vtip, alebo sa hodí do bicích, heh.
Iso: Veľa decibelov a sem tam nejaký bonus. Minule v Košiciach to bola napríklad syrová šťava. Takmer vždy sa niečo stane.
Za krátku dobu existencie vašej kapely ste vydali dva EP albumy, teraz vyšiel nový album To Wish Impossible Things. Ako sa pozeráte na tie dva roky The Ills?
Filip: Dva roky sú dva roky, takže sme si asi istejší tým, čo hráme. Na začiatku sme si mysleli, že hráme post-rock a shoegaze, pričom to bol, budem citovať Isa, pokazený Led Zeppelin. Osobne ako jednu z najväčších vecí vnímam to, že sa nášho prvého EP chytili viacmenej samovoľne hudobné blogy, ktoré mu spravili promo mimo Slovenska. Dôležité je aj to, ako sa za rok zmenilo postavenie Adama v kapele, že máme zázemie v košickej Tabačke, že hoci nie tak veľa, ako by sme chceli, ale môžeme dosť hrať, že môžeme v rukách držať naše CD a prezentovať sa ním.
Iso:Myslím, že čo sa týka hudby aj koncertov tak jediný veľký kvalitatívny rozdiel je príchod Adama. Inak som skoro taký spokojný s tým, čo ide z prvého EP ako s tým, čo lezie z nového albumu.
Album ste nahrávali v košickej Tabačke, čo je mierny paradox, keďže pochádzate z Bratislavy. Prečo Košice?
Filip:Dostali sme ponuku nahrávať tam za smiešne peniaze. V Tabačke sme niekoľkokrát hrali, ľudí, ktorí tam pracujú považujeme sa svojich dobrých kamarátov, ktorí rozumejú tomu, čo robíme a ako to chceme robiť a pomáhajú nám v tom. Je to miesto, kde je solídne vybavené štúdio, dá sa tam spať, je tam bar, popri nahrávaní sme chodili na koncerty. Vždy sa tam cítim ako na chate, heh.
Iso:Pretože sú tam asi tak miliónkrát milší ľudia ako tu. Tabačkoví ľudia sú proste...neviem ako to vysvetliť. Veľmi radi tam chodíme a tam naozaj cítim ako keby som tých ľudí poznal roky. Nie je mi trápne sedieť pri pive a nič nehovoriť alebo mi naopak nerobí problém prekecať celú noc. A v neposlednej rade to bolo finančne menej náročné
Ako dlho vám trvalo nahrať album, ako sa vám nahrávalo?
Filip: Album sa nahrával tri dni, nahrávali sme na dve otočky do Košíc, prvý raz v máji, potom v auguste. Mastroval ho Iso u seba doma počas asi týždňa v septembri. Bolo to trochu stresujúce, predsalen sme boli v štúdiu prvý raz, ale zároveň príjemne, najmä druhé nahrávanie, kedy to odsýpalo. Stresujúce to bolo najmä pre Isa, ktorý stále nie je presvedčený o jeho kľúčovej úlohe pre kapelu, takže tam musel stále sedieť a dávať na nás ostatných pozor.
Iso:Trvalo to tri dni a bola to pomerne vyčerpávajúca robota, kedy som si povedal, že sa vždy hrniem do toho istého prúseru. Neznášam nahrávanie. To som ešte nevedel čo ma čaká ďalej. Pretože v Tabačke boli aspoň tie večery príjemné.
Pomáhal vám niekto s nahrávaním, mixovaním alebo produkovaním albumu?
Filip:Mali sme zvukárov, chalanov, ktorí to štúdio v Tabačke prevádzkujú. Producenta sme nemali, ani sme ho nechceli, keďže na Slovensku pravdepodobne neexistuje nikto taký, kto by nám bol schopný pomôcť tak, aby sa to páčilo aj nám. O mix sa potom postaral Iso.
Iso:Práve pri tomto som si skoro vytrhal vlasy, lebo som to celé robil ja. Teda celú tú postprodukčnú robotu. S nahrávaním nám samozrejme pomáhali traja ľudia zo štúdia.
Aký bol prvý pocit po vypočutí čerstvého albumu?
Filip: Bolo to niečo medzi nadšením a vykúpením. Niektoré z tých skladieb hráme dlho, nie všetky mám rovnako rád, takže proces nahrávania som si veľmi neužíval, aj kvôli tomu, že na svoj nástroj neviem hrať a tak som musel stále veci prehrávať. Úplne skvelé ale bolo, keď sme si ho vypočuli u Darona doma v Žiline, deň po tom, čo vyšlo z tlače a počúvali ho stále dokola... Vtedy som mal pocit, že sme nahrali niečo veľmi reprezentatívne.
Iso: Príjemný. Extatický možno. Ako celok to nakoniec znie dobre. Aj vyzerá. Ten obal je nádherný a fakt ďakujem Bei Capkovej, že sa s tým toľko srala. Pár návrhov sme totiž odmietli. Keď už držíš ten disk v ruke, máš pocit, že to stálo za to.
Túto jeseň hráte aj turné s kapelou Kolowrat. Ako došlo k tejto koncertnej spolupráci?
Filip:Pred rokom a pol sme hrali prvé samostatné koncerty na východe a chceli sme, aby si s nami Kolowrat zahrali. Nikoho z nich som nepoznal osobne, ale nejaký čas som ich počúval a rád som chodil na všetky ich bratislavské koncerty. Rasťo nám vtedy odpísal, že hrať nemôžu, no aspoň sa prišiel pozrieť na jeden z nich, potom sme sa sem-tam stretávali po koncertoch v Košiciach, kde sa začala postupne rysovať nejaká spolupráca. No a napokon nám začal booking robiť ten istý človek, takže sa to spojili veľmi jednoducho.
Aké máte zatiaľ skúsenosti, zážitky? Čo vás prekvapilo, potešilo, sklamalo?
Filip:Zážitkov nie je až tak veľa, problém je totiž ten, že keď to porovnám s koncertami s Čistými tvarmi, s nimi sme boli nonstop, chodili sme v ich autách, bývali s nimi po koncertoch. My cestujeme zo západu, Kolowrat z východu a stretávame sa spolu tesne pred koncertom, obe kapely zahráme a ideme domov. Je to skôr naše predskakovanie Kolowratom ako nejaký komunitný zážitok, alebo ako to nazvať.
Iso:Nitra príjemná, Prešov super, Čadca parádička, Trenčín čudesný, Košice krása. Prekvapilo ma hádam len málo ľudí v Trenčíne, kde sme hrali v piatok a publikum tvorili len kamaráti. Zväčša. Trochu ma to sklamalo v meste, kde funguje kultúra na 100%. Lebo veď Pohoda, Artfilm a podobne... A potom je v piatok večer prázdny klub. Zvláštne. Ale žeby ma vyslovene niečo sklamalo, to nemôžem povedať.
Kapelu Kolowrat teda máte radi, koho ešte zo slovenskej a českej scény počúvate?
Filip:Ja mám najradšej kapelu Hvozd, na ktorú päť rokov chodím a ich debut vyšiel zhodou okolností v ten istý deň, ako ten náš. Mám strašne rád kapely z Dunajskej Stredy - Moustache a Gwerkovu, ale aj The Autumnist a Youcoco alebo Teapota. Je toho celkom dosť, ale najviac si vážim to, čo a ako robí Tabačka a festival Pohoda.
Iso: Ja sa začínam sústrediť na Gwerkovu, lebo je to fakt kvalita. Tí Dawn To Come ma prekvapili a pripájam sa ku fanúšikom. Čisté tvary, aj keď sa musím priznať, že som tomu došiel na chuť až neskoro. O to väčšia je moja láska k nim. Swan Bride? Mal som rád napríklad 17gramov od Cliche, už som to dlho nepočul, ale pamätám sa, že to bol celkom dobrý album. Divné, že? Alebo aj Nocadeň. Majú pekné melódie, mne veľmi blízke.Uniques znejú dobře, aj keď to už teraz nie je práve smerovanie, ktoré ma zaujíma. Česko? WWW a mám strašne rád starý Kryštof, aj keď to znie schizofrenicky, hehe. Teraz ma môžu ľudia zlynčovať za môj vkus. Mám vymenovávať také tie klasiky, že Khoiba a Ecstasy of saint Theresa? Nemusím, že?
Vy dvaja ste už na slovenskej scéne celkom známi ako hejteri, ktorí sa neboja povedať na plnú hubu čo si myslia. Na konte máte celkom kontroverzné vyhlásenia. Čo vám teda prekáža na našej scéne?
Filip: Hodnotím to čisto z môjho subjektívne pohľadu. Prekáža mi, že sa tu päť kapiel, v ktorých hrá dokopy 10 ľudí, každý z nich aspoň v troch naraz, nazýva "scéna", že sú všetci veľkí kamaráti a pritom si o sebe myslia opak bez toho, aby mali si takéto veci hovorili do tváre. Prekáža mi aj to, ako je tu málo kapiel a tým pádom sa tu adorizujú veci, ktoré sú príšerné, a sú regionálnou verziou kapiel z Británie alebo Štátov bez vkusu. Keby tu hralo viac kapiel, bol by menší problém oddeliť dobré veci od balastu, keďže je tu dosť dobrých interpretov, hovoríme možno aj o niekoľkých desiatkách kvalitných vecí, niektoré z nich môžu ísť v pohode von. Zároveň mi je ale jasné, že z malosti našeho trhu čerpáme výhody aj my.
Nebolo by múdrejšie nechať si svoje názory pre seba? Aj preto, že The Ills ako kapela funguje krátko a v podstate ešte nič nedokázala...
Filip: A prečo by som to mal robiť? Nehodnotím ich z pohľadu, že niekto dosiahol viac, alebo menej ako ja. Napríklad podľa mňa je Franz Ferdinand úplna sračka, dovolím si to povedať, pretože som poslucháč hudby a to, čo hrajú sa mi nepáči. Rozdiel medzi tým, keď to poviem na zahraničnú kapelu a domácu kapelu je v tom, že na domáce kapely to má dosah a tak sa urazia. Pritom princíp je ten istý, aj domáci aj zahraničný interpret hrá hudbu a ja ako konzument mám právo vyjadriť svoj názor. Hodnotím to, čo hrajú, nehodnotím ich ako ľudí, pretože ich nepoznám osobne.
Iso: Prečo by to malo byť múdrejšie? Stal by som sa prívržencom techniky „poťapkávanie sa po pleci", ktorá je tu asi najrozšírenejšia. Myslím na našej malej scéne. Problém je, že ja naozaj nechcem byť kamarát s každým za každú cenu len aby som mal viac koncertov alebo aby som sa dostal tam a tam. Je o dosť väčšie víťazstvo, keď nás ľudia zavolajú sami kvôli tomu čo hráme, čo sme zložili. Nemyslím si, že sme dokázali nejak výrazne menej ako hociktorá kapela alebo hudobník, na ktorého hudbu som kedy čokoľvek povedal. Žijeme v krajine, kde je okrem teba ešte ďalších 5,4999999999 milióna ľudí. Čo tu chceš dokázať ak neletíš priamo pred kameru do Smotánky? Bilboardy a mjuzik uan nie je veľmi to, čo by som chcel ešte dosiahnuť.
Nie je to len spôsob ako sa zviditeľniť?
Filip: Ak si myslíš, že celé dni s Isom sedíme a rozmýšľame nad stratégiami ako komu vypičujeme a ako sa tým zviditeľníme, tak sa mýliš. Je to skôr kontraproduktívne, takýto prístup je väčšine ľudí nesympatický a tým pádom nás zviditeľňuje negatívne. Ale obaja máme svoje názory, rozprávame ich, pretože sme takí. Viem, že je to len rozprávanie do vetra, ale nemám dôvod sa nevyjadriť, keď sa ma na niečo také opýtajú.
Iso: No to si myslí celkom nemalá hŕstka ľudí, ale čo ja viem...znie to tak? Mne nie. Ale mám ťa presviedčať, že to nie je póza? Len neviem na základe čoho si toto ľudia myslia.
Obaja pracujete v hudobnej oblasti. Prichádzate do kontaktu s malým slovenským hudobným svetom a teda aj s tými, o ktorých ste čo-to narozprávali?
Filip: Prichádzam do kontaktu s tými ľuďmi, s ktorými chcem prichádzať. Takže nie.
Iso: Jasne a berú to zmiešane. Niektorí su do krvi urazení a niektorí sú úplne ok. Z tých prvých sa rád smejem. Tí druhí majú moje sympatie, aj keď ich hudba nie.
Nahrali ste album, máte turné. Čo bude potom?
Filip: Najlepšie by bolo čo najviac hrať, no obávam sa, že sme z väčšej časti vyčerpali mestá, kde sa dá na Slovensku hrať, takže budeme musieť nejaký čas asi počkať. Ja by som osobne hrozne chcel hrať v okolitých krajinách, v Čechách, Poľsku a Maďarsku, keďže mám pocit, že v každom z tých krajín je zaujímavý trh. Naplánované nemáme nič.
Foto: Róbert Farkaš
The Ills: To Wish Impossible Things free download:
http://www.exitmusic.org/recenzie-full/items/the_ills_to_wish_impossible_things.html
