Vážil som si všetok čas s ním strávený, aj keď som si to vtedy celkom neuvedomoval.
Otec kráčal rezko a koniec jeho valašky o ktorú sa podopieral pravidelne mizol a znovu sa objavoval v tráve. Slnko príjemne hrialo, ale stupák pred nami nás vôbec nedesil. Keď sme celí spotení a zadychčaní konečne zastali, rozprestreli sa pred nami nádherné výhľady takmer na celý chotár.
Otec odrazu zvraštil čelo a vyhlásil, že z hubačky zrejme nič nebude, keďže sa blíži búrka. Vôbec som nerozumel prečo to povedal, na oblohe predsa nebolo jediného mráčika. Otec ostal nerozhodný akoby nedokázal presne odhadnúť, koľko máme času. Dôsledne pozoroval oblohu ako aj stromy, lístie a trávu pod našimi nohami. Napokon sa rozhodol, že to predsa len skúsime a v ceste budeme pokračovať.
V diaľke chlapi nakladali seno z obrovskej kopy na vlečku. Bolo vidno, že majú naponáhlo. Kým sme k nim prišli, boli s prácou takmer hotoví. „Mali by ste sa poponáhľať a schovať sa,“ hlesol jeden z nich namiesto pozdravu, „onedlho sa to spustí a potom beda – prebeda. Bude to besnenie aké už dávno nebolo.“
Odrazu mi rozpálenú tvár ovial mrazivý vietor. Zadíval som sa do diaľky a nad nedozerným lesom sa objavili tmavé mraky. Príroda odrazu nabrala celkom iné farby. Listy sa zafarbili do sýto-zelenej a hlasným šumom prezrádzali nepokoj pred blížiacou sa búrkou. Vietor dul čoraz silnejšie a my sme viac neváhali ani sekundu. Tmavú oblohu na okamih preťal mohutný blesk a zem sa otriasla hromom. „Je neskoro, určite sa vrátiť nestihneme,“ pomyslel som si s hrôzou.
Otec ma chytil za ruku a rozbehli sme sa dole smerom k dedine. Ponáhľali sme sa čo nám sily stačili. Zem sa triasla v čoraz kratších intervaloch hrmenia, ktoré akoby sa predbiehalo s bleskami. Čudný nepokoj, ktorý sme pociťovali nás pobádal k ešte väčšiemu chvatu. Čoskoro sme prebehli záhradu a len čo nás zmočili prvé kvapky, boli sme v bezpečí.
Sedeli sme potom ešte dlho, až pokiaľ sa príroda celkom nevyzúrila. Dívali sme sa von oknom a otec mi rozprával príbehy zo svojho detstva ako aj tie, ktoré poznal z rozprávania iných. Boli to chvíle plné magicky čarovnej atmosféry, ktorá sa navždy zapísala hlboko do mojej duše.
Bolo nádherné, sobotné, slnečné ráno. Napadlo mi, žeby bola škoda nevyužiť krásny deň na huby, alebo aspoň na prechádzku. Vyrazil som teda cez záhradu a lúku. Kráčalo sa mi ľahko. Pod nohami jemne mäkučká letná tráva a nad hlavou dokonale modrá obloha. Duša mi priam plesala. Podopierajúc sa o otcovu starú valašku som konečne vyšiel na vrchol kopca. Tam som zastal a chvíľu som sa rozhliadal. Tie výhľady boli úchvatné.
„Skvelé,“ pomyslel som si s povzdychom, „blíži sa búrka.“ Chvíľu som ešte šiel ďalej, akoby som si nebol celkom istý kedy to začne, ale keď zeleň stmavla a listy na stromoch hlasným šumom prezrádzali nepokoj, spomenul som si na zážitok z dávnych čias môjho prekrásneho detstva.
Keď som už sedel v suchu a pozoroval besnenie prírody, napadlo mi aké úžasné je žiť v súlade s ňou, tak ako žijú zvieratá. Aké je úžasné vycítiť blížiacu sa búrku či nastávajúci slnečný deň.
Otec odišiel na druhý svet, je tomu už viac ako desať rokov. Nikdy ale nezabudnem na všetko čo mi dal a čo ma naučil. Pokiaľ budem môcť, budem vždy žiť v súlade s múdrosťou našich predkov, ktorá síce nie je v žiadnej učebnici zaznamenaná, ale dedí sa prirodzene z generácie na generáciu.
Verím, že každý z nás má kdesi v sebe návod ako žiť správne.
Príbeh v audio podobe si môžete vypočuť na tomto odkaze.
